Iveta Niňajová: Trendom je ubytovanie v súkromí, veľkokapacitné rezorty to budú mať ťažké

Ako sa mení pohľad ľudí na ubytovanie, ako sa na Slovensku rozvíja udržateľný turizmus a čo brať do úvahy, keď si vyberáte ubytovanie? Prečítajte si rozhovor s expertkou na cestovný ruch.

Globálna pandémia veľmi tvrdo zasiahla hotely, penzióny i malých poskytovateľov ubytovania. Čo všetko musia robiť, aby sa prispôsobili novej situácii?

Pandémia spôsobila, že sme pri cestovaní oveľa obozretnejší vo vyhodnocovaní bezpečnosti. Bezpečnosť bola aj predtým prvá vec, ktorú cestovatelia posudzovali. Brali do úvahy, či ich niekto neolúpi na ulici, či môžu bezpečne zaparkovať, či im nehrozí nákaza cudzokrajnými chorobami. Táto téma s pandémiou ešte nabrala na dôležitosti.

Myslím si, že aj v dôsledku pandémie sa úplne zmení paradigma cestovania. Zmení sa štruktúra ubytovania, spôsob poskytovania služieb. Viac sa budú využívať bezkontaktné technológie. Bude sa cestovať v menších skupinkách. Aj ubytovanie bude skôr v súkromí či v rodinných penziónoch.

Zaujímavým trendom je prenajímanie karavanov a prespávanie v autách. Pandémia nám ukázala, že rastie význam karavaningu a tomu prispôsobeného ubytovania v kempingoch či glampingoch. Tento trend bude pravdepodobne naďalej pokračovať, ľudia budú takto cestovať doma a do okolitých krajín.

Čo sa počas pandémie nezmenilo, je túžba po intenzite prežívania a po zážitku. Tí poskytovatelia, ktorí budú schopní odlíšiť sa, nájsť pre svoju službu alebo ubytovanie zaujímavý koncept a lákavý príbeh, budú mať vyhrané.

Aké výzvy čakajú veľké rezorty?

Nová situácia nastolí výzvy najmä pre tých, ktorí prevádzkovali masový a komerčný turizmus. Veľkokapacitné zariadenia a veľké rezorty, kde sa hromadilo veľa ľudí, budú vyhľadávané menej.

Hotely skôr budú mať butikový charakter. Keď turista bude chcieť vyššiu kvalitu služby a bol zvyknutý na hotelové ubytovanie, pravdepodobne bude vyhľadávať menšie dizajnové hotely so zaujímavým príbehom. Nad hotelmi, v ktorých je 300 – 400 lôžok, visí veľký otáznik.

Niektoré veľké zariadenia už menia svoj profil, vidíme to aj na Slovensku. Napríklad jeden kongresový hotel v Nitrianskom kraji majitelia plánujú prebudovať na luxusný dom pre seniorov s asistenčnými službami, reštauráciou, wellnessom a záhradou. Majú zámer vytvoriť humánnejšiu alternatívu k súčasným domovom sociálnych služieb.

Ako sme na tom s kvalitou ubytovania v súkromí a v rodinných penziónoch?

Kvalita sa v čase zvyšuje. Prispieva k tomu najmä výmena znalostí a zvyšujúce sa očakávania klientov.

Vo veľkých mestách máme sieťové hotely so štandardom, na ktorý sú zvyknutí globálni a biznis cestovatelia. V pobytových destináciách zasa máme slovenské hotelové siete, ktoré majú nainvestované na Donovaloch, Štrbskom Plese, v Tatrách a v lyžiarskych strediskách.

Sieťové hotely edukovali svoj personál na určitý štandard, čiže učili personál pre celý trh. Zamestnanci, ktorí odišli zo sieťových hotelov, prichádzali so znalosťami do rodinných penziónov. Zároveň sa so znalosťami vracali ľudia zo zahraničia, napríklad z Rakúska, zo Švajčiarska či z Talianska, kde je vysoká úroveň služieb v turistickom ruchu.

Takisto sa zvyšovala kvalita života Slovákov. Mohli si dovoliť čoraz viac cestovať do sveta, získavali skúsenosti a začali požadovať v zariadeniach na Slovensku istú kvalitu. Tak vychovávali zariadenia, ktorým záležalo na spätnej väzbe.

Rodinné penzióny a ubytovania v súkromí začali poskytovať vyššiu kvalitu, než na akú sme boli zvyknutí. Začali spolupracovať s okolím, predávať k pobytu lokálne zážitky, ponúkať regionálne predmety ako suveníry, prispôsobovať vybavenie ubytovacieho zariadenia identite regiónu, kde sa nachádza.

Máme na Slovensku dostatočné ubytovacie kapacity všade, kde je prírodné a kultúrne bohatstvo?

Niektoré regióny sú v tomto smere poddimenzované. Tam, kde je najväčšie bohatstvo pre cestovný ruch, nám chýbajú ubytovacie kapacity. V dôsledku toho sa ekonomika cestovného ruchu nedokáže roztočiť. Roztáča sa vtedy, keď návštevník na mieste strávi čo najdlhší čas. Keď sa tam nemá kde ubytovať, nezostáva tam, a teda tam nekonzumuje žiadne ďalšie služby.

Napríklad na Gemeri sú ubytovacie kapacity koncentrované prevažne v obci Muráň. Keď sa naplnia, nemáte sa kde ubytovať. Preto tam môžete ísť len na jednodňový výlet. Nie je tam ani reštaurácia, takže si všetko musíte doniesť so sebou a miniete tam minimum peňazí. Pritom tento región je jedným z tých, ktoré by najviac potrebovali príjmy z turistického ruchu.

Na Slovensku však vidíme aj opačný extrém. Donovaly, Jasná alebo aktuálne aj podhorie Vysokých Tatier už skôr pripomínajú mesto než miesto, kde by príroda mala mať navrch a dominovať.

Naddimenzovanosť vidíme napríklad aj na Liptove. Koncentrácia návštevníkov je už taká vysoká, že preťažuje infraštruktúru. Trpia cesty, ľudia nemajú kde parkovať, všade máme veľké rady na atrakcie.

V Demänovskej doline hrozí, že neúmerné ubytovacie kapacity zničia unikátny jaskynný systém – najväčšie bohatstvo, ktoré v doline je.

Ako sa môžeme postarať o to, aby niektoré pobytové destinácie neboli preťažené a aby sme dosiahli udržateľnosť?

V prvom rade potrebujeme kultivovať dialóg, ktorý má viesť k tomu, že aj rozvoj má svoju hranicu a nedá sa rozvíjať donekonečna. Celospoločenský dialóg, ktorý by túto potrebu zadefinoval, sa rozvíja len veľmi pomaly.

V dnešnom stave je veľmi náročné zaviesť limity, ktoré by obmedzili výstavbu, kým nedobudujeme napríklad verejnú infraštruktúru, prípadne v niektorých lokalitách zaviesť „stop stav“. Investori sa správajú trhovo – stimulujú rozvoj, aby zvyšovali tržby.

Limity by mali vzísť z dlhodobého územného a destinačného plánovania. Mali by sme prepočítať rekreačnú a ekologickú únosnosť území z pohľadu návštevnosti – pozrieť sa na najväčšie cennosti, či už kultúrne, alebo prírodné dedičstvo, a vypočítať dennú kapacitu návštevníkov, aby pamiatka alebo príroda zostala zachovaná.

Z denného limitu vieme vypočítať ročný a dokážeme odhadnúť, koľko ubytovacích kapacít potrebujeme, aby ľudia zostávali na pobyt, ale príroda alebo pamiatky netrpeli. Toto sa musí preniesť do územných plánov obcí a miest.

No, žiaľ, metodika, ktorú na Slovensku máme, má diery a využívame ju len mechanicky. Podmienky by mali diktovať odborné kapacity a všetci by ich rozhodnutie mali rešpektovať. Žiaľ, národné parky a inštitúcie, ktoré sa majú o dedičstvo starať, majú u nás slabé slovo.

Dlhodobá perspektíva v plánovaní nám chýba, a pritom je extrémne dôležitá. Keď si teraz zničíme prírodné a kultúrne bohatstvo, prídeme o atraktivitu miest, a teda aj o budúcu ekonomiku.

Preto je dôležité si už pri plánovaní povedať, pre koho destináciu budujeme, kto je koncový klient. Najcennejšími návštevníkmi sú uvedomelí ľudia, ktorí svojou návštevou prispejú k zlepšeniu podmienok lokálnej komunity a životného prostredia.

Je možné zvyšovať kapacitu ubytovania aj bez toho, aby sme stavali nové rezorty na zelenej lúke?

Áno, a myslím, že by to malo byť trendom. Môžeme sa pozrieť, či máme prázdne alebo nie veľmi vhodne využívané domy, a ďalej s tým pracovať.

Aj v častiach Slovenska, ktoré sa vyľudňujú a zostávajú v nich neudržiavané nehnuteľnosti, je atraktívne, dokonca svetové bohatstvo – či už kultúrne, historické, alebo prírodné. Opäť sa vrátim ku Gemeru: máme tam napríklad jaskyne Slovenského krasu, zaradené do svetového dedičstva Unesco.

Nemáme tam výkony v cestovnom ruchu, lebo tam nie sú ubytovacie zariadenia. Zato je tam množstvo domov, ktoré sú prázdne. Keby našli vhodného investora, môžu sa premeniť na ubytovacie zariadenia so silným príbehom, previazaným s lokálnou históriou.

Možno to tak zatiaľ nepôsobí, ale verím, že v budúcnosti bude investovanie do takýchto nehnuteľností predstavovať zmysluplnejšiu príležitosť ako investovanie povedzme do apartmánových domov v Tatrách, na Liptove alebo na Donovaloch.

Vidíme už teraz príklady premeny opustených domov na ubytovanie?

Áno, po Slovensku nájdeme mnoho príkladov, keď boli pustnúce nehnuteľnosti prebudované na ubytovacie zariadenia, ktoré si našli svoju klientelu. Zatiaľ vidíme najmä model, že kupci nehnuteľností ich zároveň aj prevádzkujú.

Vo svete však vidíme aj inšpiratívne projekty, ktoré vyhliadnu pre investorov zaujímavé nehnuteľnosti, pomôžu im s citlivou odbornou rekonštrukciou a nájdu do nich nájomcov, ktorí chcú prevádzkovať buď ubytovacie služby, alebo napríklad aj remeselnú dielňu, alebo poskytovanie zážitkových služieb. Takto prinášajú nový život do vyľudňujúcich sa obcí. Najďalej sú v tomto smere z Európanov Španieli, ktorí aj prostredníctvom eurofondov cielene zaľudňujú vidiek.

Podobný zámer má vznikajúci projekt Posledné domy, na ktorom sa podieľam. Chceme, aby opustené domy v najmenej rozvinutých regiónoch Slovenska získali nový život a aby si našli investorov, ktorí pomôžu aj lokálnej ekonomike. Naším cieľom je obnoviť domy autenticky, tradičnými postupmi, za odbornej asistencie architektov, aby sa z vidieka nevytrácala stopa času.

Keď si chcem vybrať udržateľné ubytovanie, v ktorom by som mohla prispieť aj k rozvoju regiónu, podľa čoho si ho mám vybrať? Keď prídem na portál, na ktorom je nepreberné množstvo možností, podľa čoho sa mám orientovať?

Praktická rada je orientovať sa podľa toho, či ubytovacie zariadenie spolupracuje s ďalšími miestnymi mikropodnikmi alebo remeselníkmi.

Ak otvorene komunikuje, rýchlo sa dozviete, či nakupuje regionálne produkty napríklad na raňajky, či ponúka regionálne suveníry, či im s rekonštrukciou pomáhali miestni majstri, prípadne či vás vie poslať k susedovi, ktorý ponúka zážitok.

Ak sa ľudia vedia podeliť o svojho klienta aj s okolím, je to znak, že im záleží na mieste, na ktorom podnikajú.