Andrej Vršanský: Školy sú kľúčovým miestom prevencie

Láskavá a rešpektujúca komunikácia, no aj pevné hranice. Ako chránime deti pred nástrahami sociálnych sietí a umelej inteligencie? Čo môžu robiť rodičia, čo školy a čo spoločnosť ako celok? O alarmujúcich trendoch sa zhovárame s výkonným riaditeľom Ligy za duševné zdravie.

Sú užitočnou a už neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Slúžia na zábavu i podporu ľudskej práce. Čoraz naliehavejšie však začínajú ovládať náš životný priestor, myslenie aj konanie.

Sociálne siete tiež výrazne zasahujú do komunikácie medzi deťmi a rodičmi, deťmi a učiteľmi či spolužiakmi. Ak patríte k tridsiatnikom, určite si pamätáte na svoj prvý kontakt s mobilným telefónom. Mali ste tak desať rokov, keď vám ho rodičia zavesili na krk? A keď ste ho stratili, chvíľu sa hnevali, no nič hrozné sa nestalo – bol to len prístroj na telefonovanie a určitú rodičovskú kontrolu.

Dnešné deti profesionálne ovládajú smartfón, tablet či digitálnych počítačových asistentov. Štvorročný drobček sa vie na obrazovke bez problémov orientovať a potiahnutím prsta si pustiť obľúbené video. Počítačová a internetová revolúcia minulých desaťročí je iba slabým odvarom súčasnej technologickej.

Virtuálne lákadlá sú zároveň nástrahy

Na rozdiel od dospelých sú deti voči vplyvom nových technológií mimoriadne zraniteľné. Virtuálna realita sa tlačí na miesto tej skutočnej. Krehkú detskú psychiku valcuje obsah na sociálnych sieťach – neraz falošný a nenávistný. Následkom býva sociálna izolácia, osamelosť, pocity frustrácie… Toto všetko dospievajúcich vedie až k sebapoškodzovaniu, poruchám príjmu potravy, rôznym látkovým aj nelátkovým závislostiam, dokonca k myšlienkam na samovraždu.

• Vieme ochrániť duševné zdravie detí a mládeže na prahu dospelosti pred lákadlami, ktoré sú zároveň nástrahami?
• Dokážeme im čeliť, keďže sa aj ako dospelí „za pochodu“ musíme učiť, ako s nimi narábať?
• Je potrebné ich regulovať?

Úlohou rodičov nie je svoje ratolesti strašiť, ale naučiť ich obozretnosti a správnemu využívaniu nových technológií. Rozprávajme sa s nimi o digitálnom svete, v ktorom budú musieť žiť. Trpezlivo, láskavo a tak často, ako sa len dá. Zdieľajme s nimi ich obavy aj radosť z objavovania nového.

Andrej Vršanský, výkonný riaditeľ Ligy za duševné zdravie, upozorňuje, že najdôležitejšie je nevzdať sa živej komunikácie a skutočných medziľudských vzťahov.

V rozhovore s ním prinášame alarmujúce dáta i informácie o tom, ako zo začarovaného kruhu von.

Syndróm hikikomori sa spája s mladými Japoncami, ktorí trávia dvadsaťštyri hodín vo svojej izbe za počítačom alebo s mobilným telefónom v ruke. Závislosť od internetu a strata potreby komunikovať s inými u nich spôsobuje nárast duševných porúch. Počas covidovej pandémie sa o tom začalo hovoriť aj v Európe. Do akej miery sa sociálne médiá a umelá inteligencia podieľajú na zhoršovaní duševného zdravia detí a mladých ľudí?

Digitálne technológie nám prinášajú mnohé pozitíva, no zdá sa, že nie v oblasti duševného zdravia. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie je duševné zdravie stav pohody, v ktorom jednotlivec môže uskutočňovať svoje schopnosti, zdolávať stresové situácie bežného života, produktívne pracovať a prispievať do života spoločnosti. V zásade to znamená, že človek je schopný rozpoznať realitu, mať sociálne vzťahy, žiť v komunite, pracovať a prinášať spoločnosti nejaké hodnoty.

„Na rozdiel od dospelých sú deti voči vplyvom nových technológií mimoriadne zraniteľné.“

Väčšina toho, čo predstavuje duševné zdravie, je teda zakorenená vo vzťahoch – v psychosociálnej časti definície. Umelá inteligencia však nenabáda k budovaniu reálneho vzťahu, len ho simuluje. Preto je vo svojej podstate dlhodobo nebezpečná, i keď krátkodobo môže mať pozitívne účinky. Ak dlhodobo nemotivuje ľudí mať skutočné vzťahy s inými živými ľuďmi, v konečnom dôsledku im veľmi pravdepodobne ubližuje.

Svet sa teda vďaka sociálnym sieťam a umelej inteligencii veľmi rýchlo mení a my sa týmto zmenám nevieme vždy prispôsobiť. Týka sa to najmä detí a dospievajúcich mladých. Pre nich je internet súčasťou reality, vnímajú ho inak než staršie generácie.

O trende zhoršujúceho sa duševného zdravia sa už dlhší čas píše v médiách, ale čoraz častejšie sa o ňom zmieňujú aj odborníci.

Toto je celosvetový problém, nielen naše lokálne špecifikum. Písalo a hovorilo sa o ňom už desať rokov pred covidovou pandémiou. Približne jedno z desiatich detí malo aj pred rokom 2020 ťažkosti v oblasti duševného zdravia. Podľa správy UNICEF z roku 2021 má v Európe duševné ochorenie alebo duševný problém deväť miliónov mladistvých vo veku 10 až 19 rokov. Duševné ochorenia sa prejavujú u 16,3 % európskych chlapcov aj dievčat vo veku 10 až 19 rokov, pričom inde vo svete je to 13,2 %.

„Digitálne technológie nám prinášajú mnohé pozitíva, no zdá sa, že nie v oblasti duševného zdravia.“

Denne si v Európe vezmú život približne traja mladí ľudia vo veku 10 až 19 rokov. Aj z výskumu pracoviska psychiatrickej kliniky Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura v Košiciach vyplýva, že pokusy o samovraždu detí a mladistvých stúpli za rok 2021 o 20 %. Covid-19 pôsobil ako katalyzátor už naštartovaných procesov.

Nedávno zverejnené výsledky medzinárodnej štúdie HBSC na vzorke desaťtisíc 11- až 15-ročných školákov potvrdzujú, že duševné aj telesné zdravie detí na Slovensku vykazuje celkové zhoršenie. Hoci nejde vždy o alarmujúci stav, výsledky štúdie ukazujú, že deti potrebujú oveľa viac starostlivosti, ako sa im dostáva. Celkovo z nej vyplýva, že sa menej hýbu, trávia viac času na sociálnych sieťach, oveľa výraznejšie je narušený ich spánok a nevedia si predovšetkým poradiť so školským stresom.

Liga za duševné zdravie spolu s Koalíciou škôl za duševné zdravie spustili v roku 2022 Pohodomer, ktorý je určený žiakom od 8 do 19 rokov, ale aj učiteľom a odborným zamestnancom škôl. Na čo slúži?

Je to anonymný digitálny dotazník, ktorý sa opiera o koncept subjektívnej pohody (wellbeing) a je pre školu akýmsi zrkadlom. Umožňuje pozrieť sa na vlastnú komunitu cez skutočné dáta z triedy aj zo zborovne a tvorí základ pre prevenciu a intervenciu – slúži ako podklad pre školských psychológov a podporné školské tímy. Ukazuje, ako sa cítia žiaci, kedy zažívajú tlak, napätie, samotu alebo, naopak, pocit bezpečia. Mapuje aj psychickú ne/pohodu pedagógov.

„V Európe má duševné ochorenie alebo duševný problém deväť miliónov mladistvých vo veku 10 až 19 rokov.“

Výsledky z nášho Pohodomeru, ktorý medzičasom absolvovalo viac ako 12 000 detí, ukazujú, že 48 % menších detí vo veku 9 až 11 rokov sa necíti pokojne, 13 % má problém so spánkom a 10 % nezvláda svoj hnev. Žiaci na 2. stupni základných škôl a na stredných školách nevedia, ako riešiť problémy, majú pocit, že v škole nemajú osobu, ktorej by mohli dôverovať, a necítia sa byť súčasťou rozhodovacích procesov.

Podobné sú aj výsledky medzinárodnej štúdie HBSC, ktorej sa zúčastnila vzorka desaťtisíc 11- až 15-ročných školákov. Deti vo všeobecnosti o svojich problémoch málo rozprávajú, len občas vyhľadajú niekoho na rozhovor. Najčastejšie sa spoliehajú na pomoc kamarátov a rodičov alebo iného člena rodiny, pomerne veľký počet opýtaných však uviedol, že riešia problém sami. Ešte menej detí sa obracia na učiteľa, školského pedagóga či výchovného poradcu.

Čo si myslíte o psychoterapii, ktorú už dnes dokáže poskytovať umelá inteligencia? Nahradí raz virtuálny terapeut toho reálneho? Najmä deťom vyhovuje, keď sa môžu zdôveriť niekomu anonymnému, kto je navyše stále k dispozícii.

Iste, inteligentný chatbot vždy odpovie na vaše otázky, je príjemný, nepovie, že na vás nemá čas, nie je náladový – je to skrátka dokonalý „priateľ“. Lenže psychoterapia, ako aj všetky ostatné intervencie v oblasti duševného zdravia, je založená na dôvernom a osobnom vzťahu s konkrétnym človekom, ktorý je síce nedokonalý, ale živý. Niekedy nedáva pozor alebo nerozumie, čo mu hovoríte, a preto sa znovu pýta. Zároveň ale vníma aj reč vášho tela a iné prejavy. Myslím si, že umelú inteligenciu je lepšie využívať skôr pri navigácii, ktorá človeku uľahčí rýchlejšie vyhľadať konkrétnu psychoterapeutickú pomoc.

„Umelá inteligencia nenabáda k budovaniu reálneho vzťahu, len ho simuluje.“

Keďže ide o intímne a citlivé témy, je samozrejmé, že deti neraz nechcú komunikovať so známym človekom, ale s niekým cudzím, koho ani nevidia. Ak uprednostňujú anonymitu, môžu zavolať na Linku detskej istoty, prípadne na iné krízové linky zamerané na oblasť duševného zdravia. Učitelia, rodičia a mladí dospelí sa môžu obrátiť na našu Linku dôvery Nezábudka.

Zahraničné štúdie uvádzajú, že čoraz viac detí a mladistvých si vytvára emocionálny „vzťah“, dokonca „priateľstvo“ s inteligentným chatbotom – najmä s takým, ktorý už komunikuje aj hlasovo. Akoby si neuvedomovali, že nejde o skutočného človeka, ale len o veľmi vyspelý počítačový algoritmus. Stávajú sa od neho závislí, sociálne sa izolujú a prestávajú kriticky myslieť.

Vytvoriť si dôverný vzťah k robotovi je rizikové. Ten totiž na základe všetkých zozbieraných dát vygeneruje odpovede, ktoré pôsobia empaticky, lebo sa zdajú byť najpravdepodobnejšie správne. Môžu však byť chybné či dokonca patologické.

Nejde len o závislosť od umelej inteligencie. Aj sociálne siete sú konštruované tak, aby u používateľov vytvárali závislosť. Spoločnosti, ktoré ich vlastnia, dobre vedia, že čím viac času na platforme alebo v aplikácii strávite, tým väčší zisk budú mať.

Okrem závislosti spojenej so sociálnou izoláciou ohrozuje duševné zdravie detí aj nebezpečný obsah, ktorý sa na sieťach rýchlo šíri. Slovensko je, žiaľ, na poprednom mieste v uchovávaní pedofilného a nenávistného obsahu na serveroch. V tomto smere spolupracujeme s linkou Ochráň ma, ktorá je súčasťou celoeurópskej siete a podieľa sa na jeho odstraňovaní.

„Pre nich (pre deti a dospievajúcich) je internet súčasťou reality, vnímajú ho inak než staršie generácie.“

Čo sa týka zmienky o kritickom myslení, od každého človeka a používateľa internetu očakávame, že si všetko overí. Žijeme však v záplave informácií, ktoré sa už nedajú len tak ľahko preveriť a vyhodnotiť. Vysoko pravdepodobne ich dnes za jeden deň prijmeme viac, ako kedysi za jeden rok. Ja sa považujem za človeka, ktorý vie kriticky rozmýšľať, ale nie separátne. Musím sa spoliehať na konkrétne zdroje. Dnes sú však pre mnohých ľudí hlavným zdrojom informácií sociálne siete, čo je problém. To isté sa týka aj našich detí. Preto je veľmi dôležité zamerať sa na prevenciu.

Ako majú pred nástrahami digitálneho sveta dospelí chrániť deti, keď tie sú neraz o tri kroky pred svojimi rodičmi?

Zásadou je vytvárať im bezpečné prostredie nielen v škole, ale aj doma. Čím otvorenejšie sa rodičia s deťmi budú rozprávať o rizikách spojených s internetom, tým viac tomu budú deti rozumieť. Aj menšie dieťa, ktoré si vie v mobilnom telefóne nainštalovať rôzne aplikácie, predsa dokáže tieto riziká pochopiť. Nestačí ich však spomenúť raz, treba o nich hovoriť neustále.

Myslím si, že úplným zákazom mobilov by sme deti výrazne marginalizovali a vo svojej podstate im znemožňovali socializáciu. Iste, máme nad nimi „moc“, ale keď ony samy nebudú chcieť, nič nevyriešime. Nepomôže tlak, iba vnútorná motivácia. Rodičia by pre svoje ratolesti mali byť vzorom. Ste im však takým vzorom, ak celý deň „šúchate“ prstom po obrazovke smartfónu?

Niektoré krajiny už v školách zaviedli zákaz používania mobilných telefónov, ale aj sociálnych sietí do pätnástich či šestnástich rokov. Je regulácia správnym krokom?

Aj v našich školách už platí zákaz používania mobilných telefónov. Deti do troch rokov by nemali prichádzať do styku so žiadnou obrazovkou, pretože ich mozog a nervová sústava sú vo vývoji. Tínedžeri by pri smartfóne nemali stráviť viac času ako dve hodiny. Tieto odporúčania prednedávnom prezentovali slovenskí detskí psychiatri a majú podporu asi všetkých odborných spoločností.

• 
• 
• 
• 

„Úplným zákazom mobilov by sme deti výrazne marginalizovali a vo svojej podstate im znemožňovali socializáciu.“

So zákazom sociálnych sietí do istého veku by som súhlasil – ako však docielite, že dieťa sa neprihlási s falošnými údajmi? Ako by takáto kontrola mala vyzerať? A keď napríklad hráte Minecraft s viacerými hráčmi – ide už o sociálnu sieť, alebo nie? Prísne zákazy sú síce pomerne bezzubým riešením, ale domnievam sa, že opatrenia idú správnym smerom a výraznejšia regulácia je podľa mňa nevyhnutná. To isté sa týka umelej inteligencie.

Pomohlo by viac detských psychológov, psychoterapeutov a psychiatrov? Podľa dostupných informácií má školského psychológa k dispozícii len každá desiata škola na Slovensku.

Podľa starších údajov pripadalo na Slovensku na 2 337 škôl len 552 školských psychológov, pričom viac ich bolo na stredných ako základných školách. Problém však nie je iba v počte školských psychológov či iných odborníkov, napríklad v pedagogicko-psychologických centrách. Ukazuje sa, že oveľa dôležitejšie je predchádzať vzniku problému, prípadne ho dokázať identifikovať v zárodku a rýchlo zakročiť bez nutnosti vyhľadať odbornú pomoc. Predpoklady pre vznik duševných chorôb v dospelosti sú totiž prítomné práve v detstve.

Očakávať, že budeme mať viac ambulantných alebo ústavných špecialistov, ktorí by vedeli poskytovať odborné intervencie, je nerealistické. Nikdy nebudeme mať dosť zdrojov na to, aby sme ich vedeli vychovať a zaplatiť. A aj keby sme ich mali desaťnásobne viac, nestačili by.

„Predpoklady pre vznik duševných chorôb v dospelosti sú prítomné práve v detstve.“

Preto považujeme školy za kľúčové miesto prevencie. Liga za duševné zdravie založila Koalíciu škôl za duševné zdravie, ktorá okrem Pohodomeru poskytuje platformu na výmenu skúseností, napojenie na špeciálnu metodiku zameranú na päť krokov ochrany duševného zdravia, rôzne školenia a kurzy, ako aj peer konzultantov. K dispozícii sú aj skupinové stretnutia Discovery College pre mladých, Klub Nezábudka pre dospelých, bezplatné online kurzy pre rodičov a učiteľov, medzinárodný kurz Prvá pomoc pre duševné zdravie pre dospelých aj pre tých, ktorí sa starajú o deti, ako aj množstvo iných podkladov, ktoré umožňujú participovať každému človeku na Slovensku na zlepšení duševného zdravia.