Martin Navrátil: Precestoval som 180 krajín, klimatickú krízu vidieť všade

Navštívil všetky kontinenty, píše najčítanejší slovenský blog o cestovaní Travelistan, roky sa živil ako turistický sprievodca. Martin Navrátil rozpráva o tom, ako sa mení naša planéta aj ako vyhodnocuje bezpečnosť krajín, do ktorých sa chystá.

Cestuješ už vyše 17 rokov. Vnímaš klimatickú krízu? Zasahuje do miest, ktoré navštevuješ? Kde sa najviac prejavuje?

Tým, že sa viackrát vraciam do jednotlivých krajín, dokážem porovnávať súčasné podmienky s tými, ktoré tam boli kedysi. Rozdiel je diametrálny.

Spočiatku som sa nevedel postaviť k otázke, či globálne otepľovanie existuje, alebo nie. No dnes už názor mám, pretože vidím, že dôsledky klimatickej krízy sa začali prejavovať na každom kroku, na krajine aj na príbehoch ľudí.

Prvýkrát sa mi táto téma začala otvárať v Bangladéši. Miestni mi hovorili, že tento rok to vyzerá na veľmi slabú úrodu a hladomor. Čudoval som sa, pretože som videl, že polia sú osiate a všetko na nich pekne rastie.

Miestni ma uviedli do obrazu: na pohľad všetko vyzerá v poriadku, ale prívalové dažde prinášajú oveľa menej vody, a to spôsobuje sucho. Keď dažde prídu, sú neobvykle prudké a prinášajú záplavy.

Hneď potom som cestoval na najchladnejšie obývané miesto, do Oymyakonu v Rusku. V roku 1933 tam bola nameraná teplota −103 stupňov Celzia. Keď som sa miestnych pýtal, aké sú zimy, opisovali, že každým rokom slabšie. Hovorili, že už asi nikdy nenamerajú takú nízku priemernú ročnú teplotu ako pred desaťročím.

Na Antarktíde, kde sa odlamujú obrovské ľadovce, sme sa rozprávali s výskumníkmi. Na rovinu a veľmi expresívne nám povedali, že situácia je veľmi zlá a už sa nedá zachrániť. Bolo jedno, či to bol Rus, Američan alebo Talian. Spájala ich veda a vedecké fakty. 

Ostatný zážitok bol, keď sme sa pokúšali v zime prejsť cez zamrznutý Beringov prieliv medzi Ruskom a USA. Jar prišla o jeden a pol mesiaca skôr ako obvykle. Teplota zrazu poskočila z −40 stupňov Celzia na 1 stupeň Celzia a už sa držala. Expedíciu sme preto nemohli dokončiť.

Tým, že sa na póloch topí ľad, zdvíha sa hladina oceánov na celom svete. Na Šalamúnových ostrovoch stačilo, aby hladina stúpla o pol centimetra a stratil sa jeden celý ostrov: niežeby bol zaplavený, ale zvýšená hladina mora zasiahla spodnú vodu.

Bez sladkej vody zostal ostrov neobývateľný. Ľudia sa začali presúvať na iné ostrovy. To využili miestni populistickí politici a začali hovoriť o migrácii.

Dnes sa už ku klimatickej kríze dokážem jasne vyjadriť, pretože som ju zažil na mnohých miestach Zeme z prvej ruky.

V živote si sa už veľa nalietal. Lietadlá majú veľkú uhlíkovú stopu a preukázateľne prispievajú ku klimatickej kríze. Ako sa s tým vyrovnávaš?

Nejdem sa schovávať, je to fakt. No keď sa pozrieme na tému uhlíkovej stopy, je komplexnejšia. Ak nosíte lacné tričká, väčšinu z nich privezú z ázijských krajín veľké lode, ktoré pália naftu.

Rovnako to je s tropickým ovocím. Ťaženie bitcoinov spotrebuje toľko elektriny ako malý štát. Mobily spotrebúvajú neobnoviteľné zdroje a tiež ich treba neustále nabíjať. 

Súčasný komfort sa nedá udržať. Keď chcem žiť ekologickejšie, musím sa niečoho vzdať. V mojom prípade je veľmi ťažké vzdať sa cestovania, pretože je pre mňa zároveň živobytie.

Keď už som rozhodnutý, že chcem cestovať, lietadlo je často najrozumnejším prostriedkom. Napríklad v Ázii sa dá cestovať aj vlakom, ale väčšina z nich stále jazdí na uhlie alebo naftu. 

Vypracovávaš aj itineráre pre cestovateľov. Menia sa požiadavky ľudí? Majú záujem o udržateľnejšie možnosti?

Ľudia chcú mať program napísaný špeciálne pre seba. Hľadajú autentické zážitky. Ale domáci ani zahraniční klienti si vyslovene nepýtajú udržateľné riešenia. Úprimne, ani si nemyslím, že by k tomu smerovali. 

„Kedysi som chcel byť vojnovým reportérom. Dodnes vyhľadávam zložitejšie oblasti.“

My vieme, ktoré možnosti sú lepšie. Ale v tom momente, keď ich ponúkneme klientovi, prehovorí cena. Keď si má niekto vybrať, či zaplatí o 250 eur viac za udržateľnejšie riešenie, obyčajne nepremýšľa dlho a vyberie si to, čo je lacnejšie. 

Komfort je tiež dôležitý. Málokto je ochotný cestovať síce ekologickejšie, ale oveľa dlhšie. A keď ide o ubytovanie, existujú rôzne udržateľné formy, ale ak je tam napríklad suchý záchod, okamžite narazíme na odmietnutie.

Píšeš najčítanejší cestovateľský blog na Slovensku Travelistan. Menia sa témy, o ktoré majú ľudia záujem?

Viac-menej je to rovnaké. Ľudia si najradšej prečítajú o miestach, na ktoré sa nikdy nedostanú. Kedysi som chcel byť vojnovým reportérom.

Dodnes vyhľadávam zložitejšie oblasti, no držím sa v bezpečnej vzdialenosti od konfliktu. Minulý rok som bol v Somálsku či v Afganistane (už asi po piatykrát), takže mi čítanosť vystrelila.

Invázia Ruska na Ukrajinu priniesla vojnu až k našim hraniciam. Veľakrát si cestoval do Ruska, bol si aj na Ukrajine. Čo ti prvé napadlo, keď si počul o invázii?

Prvý bol smútok. Aj ja som bol prekvapený, myslel som si, že Rusi zaútočia len na východnú Ukrajinu a že Kyjiv ako vojenský cieľ bude pre nich nemysliteľný. 

Odrazu sa to stalo. Ľudia odo mňa chceli, aby som sa k tomu vyjadril. Bežne sa vyjadrujem k situácii v Jemene, v Afganistane, pretože som vyštudoval históriu a bol som na mieste, takže mám informácie z prvej ruky. Vždy som hovoril o situácii v Jemene a Afganistane, že sa nás týka. No ľudia odpovedali: to je ďaleko.

Informácie o tom, že sa k niečomu podobnému schyľuje, boli všade okolo nás. Len sme sa všetci na to vykašľali. Vytesňovali sme ich. Žili sme v bublinke. Sme druhá generácia v dejinách Slovenska, ktorá nezažila vojnu. Nevedeli sme to uchopiť.

Nedávno som bol v Saudskej Arábii. Ľudia tam vnímajú situáciu na Ukrajine ako my tú v Jemene, hovoria: to je ďaleko. Oni majú vojny, ktoré sú bližšie. Znie to cynicky, no keby s nami Ukrajina nemala spoločnú hranicu, som presvedčený, že to Slovákov tiež nebude trápiť. 

Svet, v ktorom sme si žili, je dnes preč. Vidím to negatívne: očakávam, že príde obdobie, ktoré bude úplne iné ako dnešok. To, ako je slovenská spoločnosť nastavená, využijú populistickí politici.

V tvojom byte, v ktorom sa práve rozprávame a fotíme, si ubytoval ukrajinskú rodinu na úteku pred vojnou. Prečo si to urobil?

Prišlo mi to ako samozrejmá vec. V roku 1968 zutekalo 11 000 Slovákov, ktorým tiež niekto na ceste pomohol. Teší ma vlna pomoci, ktorú momentálne vidíme, a dúfam, že vydrží čo najdlhšie.

Myslíš, že ruská agresia na Ukrajine bude mať vplyv na turistický ruch?

Zatiaľ to nikto veľmi nerieši. Ľudia chcú letieť. Otázka je, či lietadlo malo letieť nad Ukrajinou alebo nad Ruskom: tade tak rýchlo nič letieť nebude.

Zdraželi energetické suroviny aj komodity. Letecké spoločnosti zavádzajú zmluvy, podľa ktorých musíte akceptovať zvýšenie letiskových poplatkov, do ktorých sa počíta aj palivo, inak vám prepadne letenka. 

Ľudia budú stále chcieť cestovať. Bohatších sa situácia príliš nedotkne. No keď prídu prvé účtenky za drahšie potraviny či benzín, ľudia začnú prepočítavať. Samozrejme to ovplyvní aj turizmus.

Bol si aj v Saudskej Arábii či Severnej Kórei. Ako sa pozeráš na cestovanie do krajín s represívnym režimom?

Saudská Arábia už nie je tým, čím bola pred rokom 2015, keď nastúpil kráľ Salman, ktorý má povesť reformátora. Krajinu sme poznali ako uzavretú. To sa zmenilo zo dňa na deň.  Ženy už môžu šoférovať a nemusia nosiť šatku, otvorili sa kiná. Nevidím problém v cestovaní do Saudskej Arábie.

Severná Kórea predstavuje iný príbeh. Každá cesta do Severnej Kórey podporuje miestny režim, takže je na zváženie, či tam cestovať.

Ja som Severnú Kóreu navštívil. Moje ospravedlnenie je, že sa o tom snažím šíriť osvetu. Chodím prednášať do škôl. Najmä mladí ľudia netušia, že existuje krajina s takým represívnym režimom. Nedokážu uchopiť, že človek tam nemôže povedať svoj názor. Myslím si, že je dôležité sa s nimi o tom rozprávať.

Pandémia postavila celý turistický ruch na hlavu. Destinácie zostali prázdne a masový turizmus išiel do úzadia. Máš pocit, že sa vráti na pôvodnú úroveň?

Turizmus sa dnes opäť vo veľkom rozbieha, krajiny sa začali otvárať. Ázia je otvorenejšia turistom, Afrika otvorená už úplne a nie je tu žiaden problém s obmedzeniami pre cestovateľov. Začína sa to vracať späť na pôvodnú úroveň. Samozrejme, chvíľu to bude trvať. 

Pandémia zasiahla najmä krajiny, ktorých obyvatelia veľa cestovali do zahraničia − mali životný štýl s tromi-štyrmi dovolenkami za rok a odrazu museli sedieť na zadku a už to nedokážu vydržať.

Paradoxne, populárne destinácie sa veľmi dobre vyrovnali so stratou turistického ruchu. Napríklad o Kambodži si ľudia mysleli, že sa musí otvoriť, lebo bez turistov neprežije.

No miestni si ešte pamätajú, aké to bolo v hlbokej minulosti. S turizmom pre nich prišli lepšie časy. Pandémia ich vrátila späť do horších čias, ale nebolo to pre nich nič neprekonateľné. 

Bolo príjemným zistením, že krajiny vedia vydržať, ľudia nehynú ani neprotestujú v uliciach za viac turizmu.

Počas pandémie bolo veľmi populárne cestovať po Slovensku, inam sme vlastne nemohli. Chcú niekedy od teba ľudia itinerár cesty po Slovensku?

Nie, vedia si ho zabezpečiť sami. No bolo pre mňa zaujímavé zistiť, že ľudia stále chceli navštevovať menej známe miesta a atrakcie, ale nevedeli si ich vyhľadať ani doma.

Všetci majú radi Banskú Štiavnicu, ale prehliadajú napríklad Gemer. Pritom o gotických kostoloch, ktoré sú tam roztrúsené, nemeckí a francúzski turisti tvrdia, že také nemajú ani doma. 

Na to, aby sme našli čaro aj v každodennosti a vystačili si s málom, často stačí len zmeniť návyky: ísť inou ulicou, vyskúšať nové jedlo, pozrieť sa na veci inak.