Nedotuje ich mesto, nemajú štadión ani sponzora. Klub HK Speeders je dôkazom, že kolektívny šport nie je len o peniazoch

Investovanie má rôzne podoby a ciele. Pre skupinu rodičov z Bratislavy a okolia je to Hokejový klub Speeders pre deti, ktorý spoločne založili a nezištne ho prevádzkujú na úkor voľného času, energie a peňazí. Všetko len preto, aby si hokej zahrali aj deti, ktoré by sa inak na ľad nedostali.Toto je ich príbeh.

Hokej patrí medzi najnáročnejšie športy – na hráčov a ich rodičov kladie veľké fyzické, psychické a najmä finančné nároky. Nejde však len o peniaze. Rodičia dorastajúcich Bondrov, Chárov a Šatanov musia zvládať množstvo úloh – od taxikárov až po motivátorov.

V slovenských kluboch mávajú deti tréningy skoro ráno, a tak rodičia s deťmi niekoľkokrát týždenne vstávajú pred svitaním a trávia hodiny pri ľadovej ploche. Zakladatelia Hokejového klubu Speeders sa pýtali, či je naozaj nutné sa pre hokej obetovať a či by klub mohol fungovať viac v súlade s potrebami rodín aj samotných detí. Našli spôsob, ako skĺbiť detský hokej so životom.

Popri hokejových tréningoch, rodine a zamestnaní sa môže manažovanie celého hokejového klubu zdať ako bláznovstvo. Napriek tomu sa našli ľudia, ktorí do toho s chuťou išli. Radúz Ivaničko a Ján Šeliga z HK Speeders nám vysvetlili, že nie každý malý hokejista si raz zahrá v NHL, no všetci by mali mať možnosť hrať hru, ktorú milujú.

V článku sa dozviete:

• Prečo sa skupina rodičov rozhodla založiť vlastný hokejový klub?
• Čo všetko obnáša prevádzkovanie klubu?
• Prečo tréner niekedy viac chváli deti za prehru než za výhru?
• Kam môžete prísť s deťmi zažiť atmosféru tréningu?
• Koľko naozaj stojí hokej?

Dobrovoľníci, ktorí sa inšpirovali legendou

Hokejový klub Speeders založili a udržujú v chode štyria ľudia. Robia to vo voľnom čase popri svojej práci. Ročne spravujú rozpočet vo výške niekoľkých desiatok tisíc eur a venujú klubu stovky hodín práce. Okrem nich vkladá do klubu energiu množstvo rodičov, ktorí malým hokejistom vytvárajú komunitnú atmosféru. 

„Ľadové plochy si prenajímame za komerčné ceny, niekedy je to aj 3- či 4-krát viac ako tradičné hokejové kluby. Nedotuje nás mesto ani nikto iný.“

Štyria zakladatelia mali deti v zväzových hokejových kluboch, no neboli spokojní. Práca s malými hokejistami, forma tréningov, ktorým dominovalo len korčuľovanie, alebo nešťastne zvolené termíny, to všetko ich motivovalo vyskúšať to po svojom. Inšpirovali sa legendárnym hokejovým klubom Svište, ktorý vyrástol mimo oficiálnej zväzovej štruktúry a napriek tomu vychoval špičkových hráčov a reprezentantov ako Martina Fehérváryho, Adama Ružičku, Filipa Krivošíka či Maxima Čajkoviča.

Nespokojní rodičia tak spojili sily a načrtli vlastné predstavy ideálneho klubu pre svoje deti. Keďže majú skúsenosti z rôznych oblastí, každý prispel svojím dielom a založili Hokejový klub Speeders.

Hokej je hra, z ktorej musia mať deti radosť

Zakladatelia túžili po klube, v ktorom by nebol dôraz na umiestnení v tabuľke, ale na radosti z hry. Zároveň chceli, aby tréningy nezruinovali rodičom pracovný a rodinný život.

Tréningy v prijateľných časoch

Hlavný dôvod vzniku klubu bol veľmi pragmatický – zakladatelia túžili mať tréningy v prijateľných časoch. Radúz Ivaničko vysvetľuje:

„Ak sa spýtate každého jedného rodiča, ktorý má malé dieťa hokejistu, čo by na tréningoch zlepšil, dočkáte sa vždy rovnakej odpovede: čas. Tréningy v kluboch bývajú štandardne o šiestej ráno alebo o druhej poobede. Ak máte menšie dieťa, trvá vám aj štyri hodiny, kým ho vyzdvihnete zo škôlky, doveziete na štadión, oblečiete, počkáte a vyzlečiete. Často vám neostáva nič iné, len zobrať si pol dňa dovolenku. Pre mnohých rodičov je také niečo nereálne.“

Tréningy v klube Speeders bývajú podvečer. Klub tak musí zápasiť o ľadové plochy vo vychytených časoch, keď bývajú zimné štadióny najviac vyťažené. Podvečer je ideálny čas na otvorenie štadióna na korčuľovanie pre verejnosť, ale aj pre ligy či partie kamarátov, ktoré si vybehnú zahrať hokej pre radosť. Väčšina štadiónov je v súkromných rukách a logicky sa tak riadia trhovými pravidlami.

„Ľadové plochy si prenajímame za komerčné ceny, niekedy je to aj 3- či 4-krát viac ako tradičné hokejové kluby. Nedotuje nás mesto ani nikto iný. Na žiadnom štadióne nedostávame toľko času, koľko by sme potrebovali, a tak trénujeme v Petržalke aj v Pezinku,“ vysvetľuje Radúz.

„Momentálne jediné, čo nám bráni v rozvoji, je možnosť dostať sa na ľad,“ dodáva Ján Šeliga.

„U nás chodí na zápasy každé z detí. Všetci majú príležitosť zahrať si. Nie je nič krajšie ako vidieť malé dieťa, keď si oblieka zápasový dres so svojím číslom a menom. Deti to neuveriteľne prežívajú.“

Radosť z hry

Keď už rodina prekoná všetky prekážky a dieťa dorazí na tréning, malo by si ho užiť. Tréning musí byť zostavený podľa potrieb dieťaťa – radosť z hry je na prvom mieste.

„Filozofia klubu je, že hokej je hra a deti sa musia hrať. Nemáme ambíciu vychovať profesionálnych hráčov. Sú rodičia, ktorí prepadnú nadšeniu a už svoje deti vidia v NHL, lenže my tu nato nie sme. My sme tu nato, aby decká športovali,“ vysvetľuje Ján.

„Keď sa deťom bude dariť, budeme len radi. Zároveň ale vieme, že živiť sa športom je nesmierne ťažké – do zahraničných líg sa dostane len zopár špičkových hráčov. Mnohí z chlapcov, ktorí zostanú v domácich kluboch, zarobia pár stoviek eur za mesiac. Hokej na Slovensku nie je povolaním, ktoré by dokázalo človeka uživiť,“ približuje realitu Ján.

V zápasoch si zahrá každý

Klub chce umožniť všetkým deťom hrať zápasy a skúsiť si súťažnú atmosféru. „V niektorých kluboch je v jednej vekovej kategórii aj 50 detí. Ak klub baží po výsledkoch, zápasy hrávajú pätnásti, ktorí sú v tej chvíli najlepší, plus dvaja-traja náhradníci. Väčšinou sú to po celé roky stále tie isté tváre. Ostatné deti trénujú, ale výsledok nevidia. Aký to je pre deti pocit, ak chcú byť hokejistami, ale nehrajú zápasy?“ pýta sa Radúz a hneď vysvetľuje, „u nás chodí na zápasy každé z detí. Všetci majú príležitosť zahrať si. Nie je nič krajšie ako vidieť malé dieťa, keď si oblieka zápasový dres so svojím číslom a menom. Deti to neuveriteľne prežívajú.“

„V lige máme postavenie, ktoré tomu zodpovedá. Nebažíme po výsledkoch. Samozrejme, že nás poteší, keď máme lepšie skóre, ale naše priority sú inde,“ dopĺňa ho Ján.

Dobrý pomer detí a trénerov

Zakladatelia majú od začiatku jasno v tom, že chcú mať v klube dosť trénerov, aby sa deťom mohli venovať naplno.

„Keď sa učí technika, vedenie puku, streľba, ideálne je, ak tréner vedie päť-šesť detí, ktoré sa striedajú v cykle, a tréner je neustále pri nich. V momente, keď sa nám na tréning hlási viac detí, zabezpečujeme pomocného trénera,“ vysvetľuje Ján.

Raz týždenne majú deti tréning v telocvični, pretože rôznorodé športové aktivity im pomáhajú v komplexnejšom rozvoji.

„Dbáme, aby tréneri spĺňali našu filozofiu. Nechvália deti za výsledok, ale za hru. Stáva sa, že keď deti prehrajú zápas, pochváli ich tréner oveľa viac, ako keď tesne vyhrajú, ale nehrajú podľa svojich najlepších schopností,“ dopĺňa Ján.

Klub prevádzkujú z vlastných vreciek

Hokej je kolektívna hra a bez kolektívu nemôže hokejista vyrásť. A tak klub hneď v prvej sezóne nabral 31 detí a odvtedy ich počet rastie. Zároveň sa zvyšuje množstvo vekových skupín – z pôvodnej jedinej sú dnes štyri. Mladší žiaci (5. ročník) hrajú v ligovej súťaži.

„Všetko sme ťahali z vlastného,“ spomína Ján na začiatky klubu. Dnes už sú hlavným zdrojom financovania mesačné členské poplatky, ktoré sa vypočítavajú z reálnych nákladov.

Najvyššie náklady sú na prenájmy ľadových plôch, potom na honoráre pre trénerov a prenájom telocvične. „My štatutári nemáme z klubu žiadny príjem. Platíme normálne členské, tak ako všetci ďalší členovia,“  vysvetľuje Radúz.

Okrem členských poplatkov má klub príjmy z príspevkov 2 % z dane. Zo Slovenského zväzu ľadového hokeja dostávajú príspevky na účasť v lige.

„Finančná pomoc z tretích strán je väčšinou po línii rodičov, podporujú svoje deti. No veľkého sponzora, ktorý by nám prefinancoval časť sezóny, zatiaľ nemáme,“ objasňuje Ján.

Rodičia sú nenahraditeľní, pomáhajú tvoriť komunitu

Každý zo zakladateľov má vlastné zamestnanie. Zatiaľ sa pohybujú v medziach, keď sa klub dá riadiť popri práci. Ak by sa im podarilo zohnať prístup na ľadové plochy a rozrásť sa, uvažujú o zamestnaní manažéra na plný úväzok.

Radúz vysvetľuje, ako vyzerá každodenné fungovanie: „Sme štyria, ak niekto potrebuje týždeň voľna, preberie opraty niekto iný. Konflikty medzi nami síce vznikajú, ale zatiaľ vždy mali krátke trvanie. Ideme za spoločným cieľom a pointa je jasná: sme tu pre deti, snažíme sa pre ne vytvoriť podmienky –  nielen technické, ale aj medziľudské.“

„Ideme za spoločným cieľom a pointa je jasná: sme tu pre deti, snažíme sa pre ne vytvoriť podmienky –  nielen technické, ale aj medziľudské.“

Pomáhajú im v tom aj rodičia: „Jednotlivé kategórie žijú komunitne. Sami si v nich koordinujú priebeh tréningov a život v šatni. Najmä rodičia mladších detí venujú klubu množstvo energie. Je možné, že keď si my povieme, že je pre nás čas skončiť, prevezmú opraty a budú ťahať klub ďalej.“

V klube sa nezabávajú len deti, ale aj dospelí. Cez sviatky využívajú, že ľadové plochy nie sú také vyťažené, a hrajú rodičia proti deťom. Z času na čas deťom spestria tréning a urobia pre ne Halloween na ľade, Deň detí či hokejového Mikuláša. Občas pozvú legendy slovenského hokeja, aby si prišli s deťmi zatrénovať.

Na ľad môže prísť každý

Hokejový klub Speeders prevádzkuje  v Pezinku aj korčuľovanie pre deti – v čase tréningu vyhradia štvrtinu ľadu, na ktorej učia deti korčuľovať. Deti sa pozerajú na svojich rovesníkov z klubu, majú pred očami živú motiváciu. Poplatok je symbolický a zapojiť sa môže každé dieťa od štyroch do desiatich rokov – jediná podmienka je, že musí mať bezpečnú výbavu – helmu a chrániče.

„Môj syn takto tiež začal. Boli sme si s ním zakorčuľovať a popri tom na polovici ľadu mali tréning malí hokejisti. Od toho momentu chcel byť hokejistom. Cieľavedomosť dieťaťa je omnoho výraznejšia, keď stretne svojho kamaráta a vidí, ako mu to ide,“ vysvetľuje Radúz.

Odchádzajú vysmiati – či už vyhrajú, alebo prehrajú

Klub umožňuje zahrať si hokej aj deťom, ktoré by sa inak nedostali na ľad. Zakladatelia by chceli sprístupniť tento šport čo najväčšiemu počtu detí, pretože v ňom vidia jednoznačné benefity.

„Hokej je tímový šport, deti si musia vytvoriť svoj priestor v rámci tímu a musia si zaslúžiť svoju časť v tímovej hre. V tomto je šport motiváciou aj v iných oblastiach života,“ vymenúva Radúz.

„Najväčšou satisfakciou je pre nás vidieť deti, ako na tréningu tvrdo pracujú, baví ich to, smejú sa.“

Ján ho dopĺňa: „Hokej vychováva k spolupráci s najrôznejšími ľuďmi, pretože v kabíne sú rôzni chlapci. Keďže sú spolu od štyroch-piatich rokov, žije to aj komunitne, nielen na ľade. Sú partička a majú veľmi silné vzťahy.“

„Najväčšou satisfakciou je pre nás vidieť deti, ako na tréningu tvrdo pracujú, baví ich to, smejú sa. Deti idú z tréningu alebo zo zápasu usmiate a spotené. A je úplne jedno, či vyhrajú alebo prehrajú. To je celé,“ hovorí s úsmevom Ján.

Koľko stojí hokej

Hokej je z pohľadu času a financií jeden z najnákladnejších  športov. Na nákladoch sa prejavujú najmä vysoké ceny za prenájom ľadovej plochy (v dobrom čase 120 – 160 eur za hodinu).

Starším deťom náklady ešte stúpajú. Potrebujú drahší výstroj. Keď chcú hokejovo rásť, cestujú mimo Slovenska, minimálne do českej ligy. Ak cestujú na turnaje, platia za štartovné, cestovné, stravu a ubytovanie. Deti a juniori nedostávajú žiadne peniaze. Výnimočne dobrí dorastenci dostanú finančné ponuky od klubov, no ak dieťa extrémne nevyniká, platia rodičia všetko sami. Keď chlapci majú pätnásť-šestnásť rokov a idú hrať do Švédska alebo do USA, náklady môžu narásť na niekoľko desiatok tisíc eur za sezónu.

Viesť deti k športu sa v mnohom podobá investovaniu: vyžaduje si pevný cieľ, pravidelnosť a dlhý časový horizont. Odmenou vám síce nebudú finančné výnosy, ale môžete získať pre svoje deti oveľa viac: silnejšie telo, odolnejšiu myseľ, množstvo športových aj medziľudských zručností a lepšie vyhliadky do budúcnosti.