Odborník radí: Vreckové by malo mať jasne nastavené pravidlá

Na dvoch reálnych príbehoch rodín s deťmi ukazujeme, ako slovenskí rodičia pristupujú k finančnej gramotnosti svojich detí, ako premýšľajú o vreckovom či ako vedú deti k sporeniu.

Zodpovedný vzťah k financiám si formujeme už v detstve. Prvé debaty o peniazoch sa začínajú v materskej škole vysvetľovaním, že hračky či sladkosti niečo stoja. Postupne sa o peniazoch učíme viac a s príchodom prvého vreckového sa pocit zodpovednosti za naše financie prehlbuje. No podobne ako výplata, aj vreckové by malo mať jasné pravidlá. Na dvoch reálnych príbehoch rodín s deťmi ukazujeme, ako slovenskí rodičia pristupujú k finančnej gramotnosti svojich detí, ako premýšľajú o vreckovom či ako vedú deti k sporeniu.

Odborný pohľad na ich návyky a praktické rady aj pre iné rodiny nám poskytol Peter Kalčevský, ktorý pracuje ako programový riaditeľ vzdelávacej organizácie Junior Achievement Slovensko.

Dorotina rodina: Chcem, aby sme si výšku vreckového so synom stanovili spoločne

Dorota má dvoch chlapcov vo veku 5 a 7 rokov. V rámci článku nám porozpráva o tom staršom. 

Dorotin syn sa prvýkrát zoznámil s peniazmi pri nakupovaní. „Fascinujú ho čísla, a tak sa veľmi skoro začal vypytovať, koľko čo stojí. Teraz už popri nakupovaní prirodzene rozpráva o tom, ako sa ceny potravín menia, všimne si aj 10-centový nárast alebo pokles v cene,“ vysvetľuje Dorota. Keďže si všimol, že veci v obchode stoja peniaze, začal sa pýtať, odkiaľ peniaze sú a ako ich získať.

Neskôr sa začal na cenu pýtať aj mimo nakupovania. Napríklad doma ukázal na obraz alebo na mobil a spýtal sa, koľko stojí. Neskôr prišli otázky typu, koľko stojí dovolenka. Otázkami o cene si podľa Doroty začal vytvárať asociácie o hodnote jednotlivých vecí a chápať, že niektoré veci si nemôže dovoliť kúpiť okamžite alebo ich len tak zahodiť. Aj tieto debaty ho podľa Doroty viedli k uvedomeniu, že na to, aby ako rodina fungovali, potrebujú mať peniaze. 

Dorota nemá presnú odpoveď na to, ako deťom vysvetľovať hodnotu peňazí. Dôležité podľa nej je rozprávať sa s deťmi o peniazoch priamo a netabuizovať ich.

Nedávno so synom hovorila o cenotvorbe. „Syn si zo zažehľovacích korálikov vyrobil rôzne predmety, ako kľúčenky či brošne, ktoré sa rozhodol predávať kamarátom a rodine. Keď som si prezerala výrobky a ich ceny, všimla som si, že kým niektoré stáli 1,50 eura alebo 3 eurá, iné stáli milión nekonečno eur. Spýtala som sa ho, akým spôsobom si navrhol ceny výrobkov, na čo mi odpovedal, že hodnotu určoval podľa toho, ako sa mu jednotlivé výrobky páčili. To viedlo k dlhšej debate, v rámci ktorej som sa mu snažila vysvetliť, že pri tvorbe ceny výrobku sa zvyčajne berie do úvahy, koľko stojí materiál; čas, ktorý tomu venuje; elektrina potrebná na prežehlenie a tak ďalej. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo na jednej strane som zistila, ako syn vníma tvorbu cien, a zároveň som mu bola schopná ponúknuť aj iné možnosti, ktoré môže, ale nemusí zvážiť.“

Ďalšia vec, ktorú Dorota považuje za dôležitú, je synovi vysvetliť, že ona a jej muž sú ako rodičia zaňho zodpovední, čo znamená, že veci, ktoré potrebuje, mu zaplatia oni, lebo on si ešte svojpomocne zarobiť nemôže. No potom existujú veci, po ktorých túži a na ktoré môže použiť peniaze, ktoré dostal.

Dorota s partnerom svojmu synovi vreckové zatiaľ nedávajú. Väčšinu nasporených peňazí dostal od starých rodičov alebo od zúbkovej víly. Vníma však, že sa to synovým nástupom do školy mení. „Aby mohol vreckové dostávať, musíme najprv určiť jeho sumu. Chcem, aby sme si výšku vreckového stanovili spoločne. Momentálne však syna viac fascinujú čísla než reálna potreba na niečo si sporiť,“ objasňuje Dorota. 

Dorotin syn si peniaze neodkladá na jedno miesto, ale vyrába si pre ne rôzne skrýše. Stavia si trezory z lega, má vlastnú peňaženku a potom ešte zopár škatuliek, do ktorých si vždy odloží nejakú sumu. 

Čo sa týka míňania peňazí, razí Dorota prístup viesť dieťa k tomu, aby sa pred tým, než spraví rozhodnutie, zamyslelo nad dôsledkami. Keď mu napríklad trvá dva roky našetriť si 100 eur, ktoré sa rozhodne naraz minúť, Dorota v tom nevidí nič zlé, pokiaľ si jej syn uvedomuje dôsledky. Zatiaľ ho nevedie k myšlienke, že je vždy dobré mať nejakú rezervu, aj keď uznáva, že do budúcna to bude potrebné.

Stalo sa, že Dorotin syn pozval celú rodinu na zmrzlinu za svoje našetrené peniaze. Keď vypukla vojna na Ukrajine, o ktorej sa doma veľa rozprávali, sám navrhol, že tretinu svojich úspor pošle ukrajinským deťom. Spočítal to v minciach, ktoré odovzdal Dorote a tá ich poslala vybranej organizácii. Dorota mu presne vysvetlila, cez akú organizáciu peniaze posielajú a na čo budú použité. Jeho nápad síce vyšiel z ich rozhovorov, ale poslať vlastné peniaze bola jeho iniciatíva.

Detský účet pre syna Dorota s partnerom stále zvažujú. Zatiaľ však vidia, že účet v banke je pre ich syna neuchopiteľný. „Síce vníma, že platím telefónom alebo že existuje bankomatová karta, z čoho potom vznikajú debaty o tom, ako sa peniaze dostávajú do banky, ale zatiaľ sa mu prepojenie medzi hotovosťou a digitálnymi peniazmi vytvára ťažko,“ hovorí Dorota.   

Detské účty však vníma ako bezpečnú formu uchovávania peňazí, ktorú začnú čoskoro riešiť. Myslí si, že cez detské účty sa dá kultivovať finančná gramotnosť dieťaťa, hlavne ak je účet transparentný a má prehľadný systém, ktorému deti porozumejú.

Ako na situáciu nazerá odborník?

Príbeh Dorotinej rodiny ukazuje, že peniaze deťom netreba tabuizovať. Naopak, s dieťaťom sa o nich treba rozprávať, predovšetkým ak samo prejaví záujem dozvedieť sa, odkiaľ sa berú.

Prvé debaty o peniazoch sa začínajú už v materskej škole vysvetľovaním, že hračky či sladkosti stoja peniažky. Vtedy je dobré dať peniaze do súvislosti s prácou, teda že rodičia chodia do práce, za ktorú dostávajú výplatu. Je to začiatok a príprava na komplexnejšie chápanie hodnoty peňazí.  

Deti si najprv uvedomujú, že si môžu za peniaze niečo kúpiť. Hlbšie chápanie hodnoty peňazí môžeme rozoberať s deťmi, ktoré už chodia do školy a poznajú hodnotu jednotlivých mincí. Napríklad vedia, že jedno euro má vyššiu hodnotu ako 50 centov, aj keď je to menšie číslo.

Dieťa sa hodnote peňazí môže naučiť na rodinných nákupoch

Nákupy sú jedným z overených spôsobov, kde sa dieťa s peniazmi stretáva a my ho môžeme naučiť o ich hodnote. Napríklad nanuk stojí tri eurá, ale hamburger stojí 10 eur. Oba môžeme zjesť, no napriek tomu majú inú cenu – a nielen preto, že nanuk je menší. Hamburger je drahší, lebo obsahuje viac prísad a je sýtejší.

Keď má dieťa 9 až 10 rokov, rodičia sa s ním môžu porozprávať aj o tom, že niekto musí nanuk aj hamburger vyrobiť a za svoju prácu dostane odmenu. Je vhodné použiť pritom príklad celých čísel bez desatinných miest.

Dorota v príbehu dobre uchopila aj vysvetlenie cenotvorby pri výrobkoch jej syna. Neskôr by zrejme aj sám zistil, že výrobok za milión nekonečno eur asi nepredá. Môže použiť príklad z obchodu. Tam majú veci tiež stanovenú svoju cenu, ktorá je adekvátna tomu, z čoho je tovar vyrobený alebo čo obsahuje. Cena sa však neurčuje podľa toho, ako sa výrobok páči tomu, kto ho vyrobil. To by potom mohlo fungovať aj opačne – ja ti zaplatím iba toľko a podľa toho, ako sa výrobok páči mne.

Vlastnoručne vyrobená skrýša na peniaze je pre dieťa ako nedobytná pevnosť

Dieťa pokladá svoje vlastné skrýše za bezpečnú formu uloženia peňazí, najmä pokiaľ je preň banka ešte neznáma alebo ak nemá miesto na to určené. V jeho fantázii skrýša funguje dobre, ako nedobytná pevnosť. Verí tomu, že peniaze mu nik neukradne a sú v bezpečí.

Ak má dieťa peniaze iba doma a na jednom mieste, môže byť takáto forma ich úschovy v poriadku. Rodičia by mu ich brať nemali, no u súrodencov sa môže stať, že jeden druhému peniaze zo skrýše zoberie. Rodič by mal v tomto prípade vysvetliť dieťaťu, že peniaze by mali byť uložené na bezpečnom mieste práve preto, že o ne môžeme prísť. Jedným z bezpečných miest je aj banka.

Vreckové by malo mať jasne nastavené pravidlá

Predstavme si, že si dieťa chce kúpiť hračku, ktorá stojí 20 eur. Chce ju možno preto, lebo ju majú ostatné deti, a vlastne ju ani veľmi nepotrebuje. Našetrených má 30 eur, a tak si ju kúpi. Potom však chce ešte niečo iné, čo tiež stojí 20 eur, no tie už nemá. Vtedy si možno vypýta ďalšie peniaze od rodičov, ktorí by mu v tomto momente mali vysvetliť, že s peniazmi musí narábať zodpovedne a rozmyslieť si, na čo ich minie. Má ich totiž obmedzené množstvo a nemôže si kúpiť čokoľvek, aj keď veľmi chce. 

Určite nie je vhodné, aby rodičia dieťaťu chýbajúce peniaze len tak dali, pretože sa na to začne priveľmi spoliehať. Rodina by mala mať pri vreckovom nastavené jasné pravidlá – kedy ho dieťa dostane, v akej výške, kedy ho dostať nemusí, kam si ho má odkladať alebo čo si kúpiť nemôže. Dieťa si vďaka tomu uvedomí, že si kúpilo niečo, čo nepotrebovalo.

V rodine Doroty sa dobre zhostili aj témy pomoc a darovanie. Jej syn si zrejme uvedomil, že iné deti peniaze potrebujú viac, aby sa mohli najesť, napiť a obliecť – a on bol ochotný sa ich vzdať. Nechýbalo ani vysvetlenie, kam pôjdu a čo za ne tieto obdarované deti dostanú, čo je veľmi dôležité.

Lindina rodina: Odmalička dcéry motivujem, aby si šetrili na to, po čom túžia

Linda má dve dievčatá vo veku 24 a 13 rokov.

„Deti sa s peniazmi stretávali odmalička, stačila návšteva akéhokoľvek obchodu, hodnotu peňazí si však začali uvedomovať až neskôr,“ otvára svoje rozprávanie Linda. Obidve jej dcéry už navštevovali druhý stupeň ZŠ, keď začali zo školy chodiť na krúžky a domov samy. V tom čase bolo už podľa Lindy nutné zriadiť každej z nich platobnú kartu a kúpiť mobil. 

Linda s manželom sa snažia deti viesť k určitej skromnosti a k tomu, aby neboli lakomé. Už odmalička, keď sa na nich dcéry obracali so žiadosťami, že by chceli nejaký drahší mobil, počítač, hračku a podobne, ich motivovali k šetreniu, aby si aj ony nejakou sumou prispeli na takýto drahší darček.

Ako pristúpili k vreckovému? „Ešte ako malé škôlkarky dostávali nejaké peniaze od starých rodičov, ktoré končili v prasiatku. Vreckové však začali dostávať približne od 10 rokov. Tá staršia najskôr dostávala 10 – 20 €, doba sa však zmenila a tej mladšej už dávame 30 – 40 € mesačne.“ Linda dodáva, že aj náklady na vreckové sa dobou zvýšili.

„Výšku vreckového prispôsobujeme veku a potrebám v danom mesiaci. A, samozrejme, v tomto období aj inflácia a zdraženie niektorých vecí prispeli k zvýšeniu vreckového. Dcéra viac míňa napríklad na občerstvenie. V aplikácii VÚB Junior Banking vidím, že najviac míňa v školskom bufete, papiernictve (máme malého kreatívca) či za lístok na MHD.“

Linda svoje deti vedie aj k bezhotovostným platbám, aby zbytočne pri sebe nenosili viac hotovosti. „Keďže dcéra má založený svoj účet, tak jej naň posielam aj vreckové,“ vysvetľuje Linda. „K účtu som jej zriadila aj platobnú kartu a sporiaci účet. Cez VÚB Junior Banking môžem ako rodič sledovať pohyby na účte či zadávať úlohy, za ktoré dcérka dostáva odmeny. V prípade, že si chce kúpiť niečo cez internet, môže si cez apku zriadiť jednorazovú virtuálnu kartu, ku ktorej si zadáva aj to, koľko daná vec stojí. Ja ako rodič jej následne takúto platbu v rodičovskej aplikácii schvaľujem,“ vysvetľuje Linda.

Zmenil bankový účet nahliadanie jej detí na to, ako sa správajú k svojim peniazom? „Odkedy máme apku VÚB Junior Banking, tak som si všimla, že dcéra viac šetrí a častejšie si kontroluje zostatok na účte,“ uzatvára Linda.

Ako na situáciu nazerá odborník?

Lindine dcéry začali dostávať vreckové vo veku 10 rokov. Je to vhodný vek, pretože dieťa by si už malo uvedomovať hodnotu peňazí a dokáže k nim pristupovať s určitou mierou zodpovednosti. Výška vreckového je u každého dieťaťa individuálna, no 10 eur na mesiac by v tomto veku malo stačiť. Výška sa následne môže výnimočne meniť podľa potrieb či situácie.

Dieťa môže prvé vreckové dostať už na základnej škole, ideálne od druhého ročníka, keď už vie počítať. Okrem toho deti peniaze dostávajú od členov rodiny pri rôznych príležitostiach – na Vianoce či narodeniny. 

Vreckové je pre dieťa určitou formou prvého príjmu, preto by jeho výška mala byť primeraná veku dieťaťa. Druhák na základnej škole nepotrebuje vreckové 20 eur za týždeň, možno ani za mesiac. Najčastejšie ho dostáva vtedy, ak ide na školský výlet či do tábora, teda jednorazovo. Staršie deti už môžu dostávať vreckové pravidelne, napríklad päť eur za týždeň. 

Dôležité je vždy oddeliť vreckové a peniaze na konkrétny účel – napríklad na kúpu mesačného lístka na autobus. Rodič by nemal presne určovať, čo si môže dieťa za vreckové kúpiť, mal by ho však viesť k tomu, aby vreckové neminulo na veci, ktoré mu neprinesú žiadny úžitok.

Vreckové by sa nemalo dávať iba za dobré známky

Stretávame sa aj s tým, že rodič dáva dieťaťu peniaze za to, že si doma uprace izbu, vynesie smeti, či za dobré známky. To však nie je vhodná forma odmeny ani motivácie. Upratovanie vlastnej izby by malo byť pre dieťa prirodzené, veď ani mama a oco nedostávajú za túto činnosť doma peniaze. Dieťa je súčasťou rodiny a má v nej aj svoje povinnosti. 

Odmena za známky vo forme peňazí takisto nie je vhodnou motiváciou. Pokiaľ chce rodič dieťa na konci školského roka odmeniť, môže ho zobrať na výlet, do reštaurácie či niekam, kam bežne nechodia.

Dieťa treba viesť k sporeniu, no nie k šetreniu na horšie časy

Lindin príbeh zdôrazňuje, že ak dieťa po niečom túži, treba ho motivovať k tomu, aby si na danú vec našetrilo vopred dohodnutú sumu (v prípade, že dostáva vreckové). Dieťa tak vedieme k zodpovednosti a učíme ho sporiť. Na rodičoch je potom druhá časť dohody, teda prispieť mu chýbajúcou sumou. Zároveň je dôležité dohodnúť sa s dieťaťom na období, za ktoré si je schopné požadovanú sumu našetriť.

Pri sporení sú u dieťaťa dôležité cieľ a motivácia. Deti ešte celkom nechápu, že si majú odkladať peniaze do budúcna, je to pre ne takmer abstraktná téma a veľmi ďaleké časové obdobie. Dospelí si sporia, „keby niečo“. Napríklad ak sa doma pokazí nejaký spotrebič a treba kúpiť nový. Toto však deti ešte neriešia, na to sú rodičia. 

Dlhodobé sporenie či vytváranie finančnej rezervy na horšie časy je vec, ktorú môžeme riešiť so staršími deťmi, približne od veku 15 rokov, resp. od veku, od ktorého môžu chodiť na brigády a zarobiť si vlastné peniaze aj mimo vreckového.

Kedy je dieťa pripravené na zriadenie bankového účtu?

Založeniu detského účtu a zriadeniu platobnej karty by určite mala predchádzať najprv práca s hotovosťou, hlavne u menších detí. Dieťa si lepšie uvedomí stav svojich peňazí, keď ich drží v ruke a vie ich spočítať. Rovnako by tomuto kroku mala predchádzať aj diskusia o tom, ako účet funguje, na čo slúži platobná karta a ako sa správať tak, aby boli peniaze na účte v bezpečí.

Menšie dieťa môže detský účet využívať skôr na sporenie a príležitostné výbery hotovosti, za ktorú si niečo kúpi. S vyšším vekom už môžeme zvažovať aj to, že dieťaťu zveríme vlastnú platobnú kartu. Najprv však musí pochopiť elementárnu funkciu a hodnotu peňazí a správať sa zodpovedne.

Banky dnes ponúkajú detské účty s rôznymi funkciami, ktoré umožňujú rodičom minimalizovať riziko toho, že dieťa o peniaze príde. Stále však platí, že pri vreckovom by rodičia nemali deťom určovať, čo si môžu kúpiť, mali by ich však kontrolovať, či si nekupujú to, čo nesmú. Zo skúseností vieme, že hlavne staršie deti toto riešia tak, že si vyberú hotovosť z bankomatu, aby rodič nevidel pohyb na účte, a kúpia si, čo chcú. Medzi deťmi a rodičom by v tejto oblasti mala byť dôvera aj jasne stanovené pravidlá.