Psychológ a happytarián: Šťastiu treba vytvoriť priestor a venovať energiu

Šťastie neprichádza samo od seba, treba na ňom vedome zapracovať. Dobrou príležitosťou je letná dovolenka – čas zvoľnenia a búrania nárokov bežných dní. Oddychujme zmysluplne a s pôžitkom, radí Aleš Bednařík, psychológ, spisovateľ a happytarián.

Venuje sa psychológii šťastia a kurzom, na ktorých prepája vedecké poznatky s každodennými zručnosťami smerujúcimi k radostnejšiemu, zmysluplnejšiemu životu. Nezanedbáva emócie a vraví, že k životu patrí celá škála ich odtieňov, inak bude ako nedokončená omaľovánka – s kontúrami, ale bez farieb. Aleš Bednařík je známy svojimi prednáškami, vedie workshopy a webináre zamerané na rozvoj komunikačných, manažérskych a obchodníckych zručností.

V rozhovore sme otvorili dokorán dvere vytúženému letnému oddychu, pretože práve v ňom mnohí hľadáme odpovede na otázky o trvalom šťastí a pozitívnych zmenách v našich životoch. Dotkli sme sa otázok ako:

• Prečo nie je možné nasadiť si každé ráno na tvár úsmev a myšlienkam zaveliť výlučne pozitívny smer?
• Je správne potláčať emócie alebo sú tie negatívne aj pozitívne súčasťou ozajstného hlbokého prežívania?
• Vyrovná sa pasívny oddych aktívnemu?
• Je práca počas dovolenky veľký prehrešok voči regenerácii tela a duše?
• Naozaj musíme oddychovať dva až tri týždne?
• A čo deti – platí, že po rodinnej dovolenke môže dospelých zachrániť len ďalšia dovolenka?

Ste autorom zaujímavého pojmu happytarián. Kto to je?

Happytarián je človek, ktorý sa vedome snaží spraviť niečo nielen pre svoje šťastie, ale aj pre šťastie druhých. Happytariánstvo nie je módny životný štýl. Vychádza zo serióznych teoretických poznatkov pozitívnej psychológie, inými slovami, zo psychológie šťastia. Táto oblasť skúma, čo všetko ovplyvňuje mieru aktuálneho šťastia človeka, mieru jeho dlhodobej spokojnosti a pocit zmysluplnosti života.

Na tieto tri rozmery sa viažu zručnosti a schopnosti, ktorým sa učíme celý život – byť vďačný, vnímať dobro okolo seba, ovládať sociálnu komunikáciu, akceptovať veci a deje, ktoré sa nedajú zmeniť, vedieť narábať s negatívnymi, ale aj s pozitívnymi emóciami či konštruktívne riešiť konflikty. Často si neuvedomujeme, že väčšina vecí, ktoré nám prinášajú šťastie, spokojnosť a pocit zmysluplnosti, je zadarmo a nemá materiálnu povahu. Nepotrebujeme na ne peniaze, len si na ne musíme vedome vytvoriť priestor, čas a treba im venovať energiu.

„Väčšina vecí, ktoré nám prinášajú šťastie, spokojnosť a pocit zmysluplnosti, je zadarmo a nemá materiálnu povahu.“

Existuje univerzálny recept na šťastie alebo platí, že každý si je strojcom toho vlastného?

Každý si musí nájsť vlastný recept, no existuje asi tridsať oblastí, ktoré sú výskumami a skúsenosťami overené a fungujú. Šťastie nie je výsledný stav a neznamená, že sme neustále v stave vzrušenia alebo v stave absolútnej harmónie. Predstava, že ráno si nasadíme úsmev a budeme celý deň optimistickí a pozitívne naladení, je mylná, nereálna, ba až nebezpečná.

V takom prípade hovoríme o toxickej pozitivite. Z prostredia americkej popkultúry k nám prišlo hnutie, ktoré sa snaží potláčať negatívne emócie a nahrádzať ich pozitívnym myslením. Takto to však nefunguje. Po prvé, negatívne emócie nevieme zo života vytlačiť, po druhé, mozog neoklameme, keď sa ich budeme snažiť nasilu nahrádzať pozitívnymi afirmáciami.

Byť šťastný teda neznamená za každú cenu potláčať negatívne emócie a tváriť sa, že som „happy“ od rána do večera?

Bez emócií, pozitívnych či negatívnych, by náš život bol ako nevyfarbená omaľovánka, mal by len obrysy. Emócie tieto obrysy zapĺňajú farbami – pomáhajú nám utvárať si vzťahy k udalostiam, činnostiam, ľuďom, práci aj k oddychu, skrátka ku všetkému, čo robíme a prežívame. Súčasťou ozajstného hlbokého prežívania toho, čo sa deje v nás a okolo nás, je aj práca s negatívnymi emóciami.

Pozitívne emócie máme radi, negatívne sú nám nepríjemné. Čo s tým?

Oba typy sú užitočné, lebo nám ukazujú, či sú naše potreby uspokojené alebo nie. Hovoria nám veľa o nás a o tom, ako reagujeme na svoj vnútorný, ale aj na vonkajší svet. Je dobré naučiť sa regulovať nielen negatívne, ale aj pozitívne emócie.

„Predstava, že ráno si nasadíme úsmev a budeme celý deň optimistickí a pozitívne naladení, je mylná, nereálna, ba až nebezpečná.“

„People pleaser“ je človek, ktorý má na prvý pohľad len pozitívne emócie. Chce so všetkými vychádzať dobre, rozdáva sa, ale nevie ochrániť sám seba. Napokon skončí vyčerpaný a vyhorený. Pravidlo pre pozitívne emócie znie: Dávajte ich najavo.

Sú optimisti a extroverti šťastnejší ako pesimisti a introverti?

Asi na päťdesiat percent tu hrá úlohu genetika. Niekto sa nastaví do pozitívnej hladiny skôr a rýchlejšie, iný musí na sebe pracovať viac. Výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí majú zručnosti a schopnosti aktívne narábať so svojou mysľou, so svojimi postojmi, regulovať emócie, konštruktívne riešiť konflikty a ovládať komunikačné situácie, sú šťastnejší ako ľudia, ktorí sa len nechajú vliecť udalosťami či inými ľuďmi, napríklad agresívnym šéfom alebo partnerom, a nemajú vplyv na svet okolo seba.

„Šťastie nie je výsledný stav a neznamená, že sme neustále v stave vzrušenia alebo absolútnej harmónie.“

Je normálne byť nespokojní, frustrovaní z toho, že veci, ktoré by sme chceli mať, nemáme, ktoré by sme chceli robiť, nerobíme, a ktoré by sme chceli zažívať, nezažívame. Ak tieto veci môžeme zmeniť, snažme sa o to, a ak to nie je možné, naučme sa to prijať. Napríklad smútok je reakciou na stratu človeka, je potvrdením toho, že sme k tomu človeku prežívali lásku. Ak nám na niečom alebo niekom nezáleží, nebudeme smútiť.

Do akej miery ovplyvňuje pocit aktuálneho šťastia či dlhodobej spokojnosti oddych?

V živote prežívame náročné situácie a činnosti, na ktoré sa potrebujeme sústrediť a zvládať ich, a stretávame sa s ľuďmi, do ktorých musíme investovať čas aj energiu. Unavení môžeme byť telesne, psychicky alebo sociálne. Preto potrebujeme robiť aktivity, ktoré nám pomáhajú regenerovať telo aj myseľ.

Naše telo nie je evolučne nastavené na to, aby desať hodín denne sedelo, naopak, je nastavené na to, aby sa desať hodín denne hýbalo. Psychosomatika, teda prepojenie tela a psychiky, funguje tak, že keď je v dobrej kondícii telo, bude skôr v dobrej kondícii aj myseľ. A naopak.

Výskumy ukazujú aj to, že je lepšie mať oddych zakomponovaný v dni, týždni, mesiaci ako len raz za čas ísť na dovolenku, z ktorej sa neraz vrátime ešte unavenejší. Spravme si v práci raz za hodinu prestávku, poďme s kolegom na kávu alebo len tak pozerajme z balkóna. Ak sa dá, z práce choďme pešo, zacvičme si, poprechádzajme sa so psom.

„Človek je sociálny, pohybový a outdoorový ‚živočích‘. Hoci si to mnohí z nás neuvedomujú, najvhodnejšia je trojkombinácia byť s ľuďmi, byť v pohybe a byť vonku.“

Platí, že na oddych si máme vybrať úplne inú činnosť, akej sa venujeme v práci?

Jedným z pravidiel kvalitného oddychu je robiť opak toho, čo bežne robíme a čo nás unavuje. Ak sa v zamestnaní musíme okrem vlastnej práce sústrediť na veľa ďalších činností, napríklad musíme odpisovať na maily, neustále zdvíhať telefón, reagovať na kolegu, riešiť konflikt s klientom, tak polovicu vecí nedokončíme a musíme sa k nim vracať. Na konci dňa máme pocit, že sme vlastne nič nespravili, čo je mentálne vyčerpávajúce a frustrujúce.

Vtedy je pre nás vhodnou regeneráciou pobyt v prírode, turistika, šport či akákoľvek aktivita, pri ktorej sa naša myseľ rozptýli a nemusí riešiť nič vážne. Alebo naopak, môžeme sa venovať činnosti, ktorá nás pohltí natoľko, že sa do nej úplne ponoríme. Prestaneme vnímať sami seba, stratíme pojem o čase a neskôr sa z nej vynoríme úplne oddýchnutí.

Každému však vyhovuje niečo iné.

Iste. Mne dobíja baterky jazda na bicykli v lese, rúbanie dreva či kosenie trávy. Ale rád si pozriem aj seriál či film, prečítam si dobrú knihu. Iný muž si radšej zahrá futbal s kamarátmi v telocvični a potom s nimi na pive preberá „chlapské“ veci. Dáma si možno vyberie skupinové cvičenie či bedminton s kamarátkou. Jeden človek rád cestuje, iný uprednostňuje turistiku, víkend s deťmi na chate alebo wellnessový pobyt. Ďalší sa venuje svojim koníčkom.

Neinklinujeme skôr k pasívnemu oddychu ako k aktívnemu?

Človek je sociálny, pohybový a outdoorový „živočích“. Hoci si to mnohí z nás neuvedomujú, najvhodnejšia je trojkombinácia byť s ľuďmi, byť v pohybe a byť vonku. Päťdesiatnici tieto návyky ešte majú, ale mladšie generácie, ktoré vyrastajú v čase digitálnych technológií a sociálnych sietí už, žiaľ, nie. Často sedia doma, hrajú sa s mobilom, nestretávajú sa s inými ľuďmi. Miera úzkosti, depresie a pocitu osamelosti u nich narastá aj pre toto.

„Naše telo nie je evolučne nastavené na to, aby desať hodín denne sedelo, naopak, je nastavené na to, aby sa desať hodín denne hýbalo.”

Pravdou je, že keď sme veľmi unavení, nechce sa nám robiť niečo, čo si vyžaduje ďalšiu energiu. Je preto prirodzené, že vyhľadávame aj pasívny oddych. Nie je problém pozrieť si program v televízii, len treba poznať mieru. Výskumy hovoria, že dva diely seriálu stačia mozgu na to, aby sa tejto zábavy nasýtil. Sedieť pri televízii šesť hodín denne, to je už, akoby sme zjedli namiesto dvoch kopčekov zmrzliny celé vedierko. Nie je problém poobede si ľahnúť na polhodinu na terasu do hamaku alebo si dať šlofíka na pohovke, problém je prespať polovicu dňa.

Vy asi nie ste zástancom klasickej letnej dovolenky.

Nie. To však neznamená, že keď niekomu vyhovuje vylihovať na preplnenej pláži a vypekať sa na slnku, nemá to robiť. Zdravý – nie vyhorený – organizmus vydrží nerobiť nič asi dva dni. Potom sa telo aj myseľ ozvú, lebo im chýbajú podnety. Skrátka, začnú sa nudiť. Platí však aj to, že plnohodnotný oddych by mal trvať dva až tri týždne.

Predstavme si práve klasickú letnú dovolenku. Prvé dva dni sme v strese, lebo sa balíme, cestujeme, orientujeme v nových podmienkach. Myšlienkami sme neraz ešte stále v zamestnaní, v duchu riešime, či sme danú prácu dokončili, či sme správne delegovali úlohy na podriadených. Regeneračná fáza sa začína druhý týždeň a až tretí týždeň skutočne oddychujeme.

„Keď sme veľmi unavení, nechce sa nám robiť niečo, čo si vyžaduje ďalšiu energiu. Je preto prirodzené, že vyhľadávame aj pasívny oddych.“

Trojtýždňovú dovolenku si však môže dovoliť málokto.

Mnohí zamestnávatelia, najmä vo veľkých spoločnostiach, si už uvedomujú, že najproduktívnejší sú spokojní a oddýchnutí zamestnanci. Ponúkajú im rôzne benefity, napríklad sabatikal, teda dlhšie voľno, počas ktorého sa venujú úplne iným aktivitám ako v práci. Obľúbená je aj možnosť ísť si na obed zacvičiť do fitcentra či len tak si „pomeditovať“ na pohovke v oddychovej miestnosti.

Niektorí ľudia však aj dovolenku berú ako výkon. Trhovo-kapitalistická kultúra, v ktorej žijeme, sa nám neraz snaží vsugerovať, že máme hodnotu, len keď sme niečo dosiahli a podávame výkon. Niekto si meria, akou rýchlosťou išiel na bicykli a koľko kilometrov spravil, aby sa mohol pochváliť na sociálnej sieti. Iný sa zase snaží prejsť čo najviac miest zo svojho cestovného itinerára, aby na internet mohol zavesiť celý fotoalbum. Takíto ľudia si oddychové aktivity nedokážu vychutnávať, ide im skôr o dosahovanie ďalších cieľov. Zabúdajú na pohodu a pôžitok.

Čo s ľuďmi, ktorí nedokážu vypnúť ani na dovolenke alebo na ňu vôbec nejdú, lebo majú pocit, že sú v práci nenahraditeľní?

Tým by som povedal: Nemusíte vypnúť, organizmus vás vypne sám. Ani mobilný telefón nefunguje nonstop, treba ho nabíjať, aj auto treba natankovať a chodiť s ním pravidelne do servisu. A to sú stroje, nie živé bytosti.

Zväčša ide o úspešných, extrémne zaneprázdnených šéfov, majiteľov firiem, ale aj zamestnancov, ktorí majú pocit, že nemôžu alebo nepotrebujú oddychovať. Sú necitliví k vlastnému telu, ignorujú jeho signály. Sú závislí od práce a len v nej vidia svoju hodnotu. Zužujú si pestrý a zaujímavý svet, v ktorom žijú, len na jednu jedinú možnosť, teda na prácu. Dôsledkom býva syndróm vyhorenia. Tým však často trpia aj zdravotníci, učitelia a ďalší ľudia pracujúci v pomáhajúcich profesiách.

„Mnohí zamestnávatelia si už uvedomujú, že najproduktívnejší sú spokojní a oddýchnutí zamestnanci.“

Ako sa vyhorenie prejavuje?

Tento stav sa vyvíja dlhodobo, človek si ho spočiatku nevšimne. Deje sa na úrovni psychického aj fyzického vyčerpania a emocionálnej otupenosti. Je to podobné, ako keď v hrnci pomaly varíte žabu. Nevyskočí z neho, lebo nevníma nebezpečenstvo, a nakoniec sa uvarí.

Mnohí ľudia musia pracovať aj na dovolenke, lebo termíny nepustia. Je to veľký prehrešok voči regenerácii duše a tela?

Záleží na tom, aké máme očakávania. Fakt, že sme prinútení sedieť každý deň pri počítači namiesto toho, aby sme si vychutnávali pohodu s rodinou či priateľmi, nás bude frustrovať. Ak však vopred rátame s tým, že na dovolenke budeme pracovať, vyrovnáme sa s tým ľahšie. Pomyslime si, aké je fajn, keď chvíľku môžeme vylihovať na pláži, ísť si zaplávať a potom dve-tri hodiny sedieť na terase a venovať sa práci.

Často prežívame frustráciu len preto, lebo naša ideálna predstava, ako by malo niečo fungovať, sa nezhoduje s realitou. Vtedy je dobré uvedomiť si, že hoci teraz prežívame túto situáciu zle, o pár dní na ňu možno budeme spomínať s úsmevom.

„Mobil odložený bokom pomáha zbaviť sa informačného preťaženia i porovnávania sa s celým svetom.“

Únavná býva aj dovolenka s deťmi. Rodičia si neraz vydýchnu až po návrate z nej. Ako by mala vyzerať, aby si ju užili malí aj veľkí?

Duševná pohoda aj fyzické zdravie detí veľmi závisia od rodičov. Ak sú nervózni a vystresovaní ešte aj na dovolenke, deti to rýchlo vycítia. Na spoločnom pobyte s deťmi si v prvom rade netreba dávať nereálne ciele. Drobci nepotrebujú navštevovať pamätihodnosti a múzeá ani absolvovať celodenné výlety do okolia. Nemusia mať organizovaný program od rána do večera. Ten majú doma – v škôlke, škole, na krúžkoch. Naopak, doprajme im voľnosť, neštruktúrovaný čas, nech si robia, čo chcú – samozrejme, pod dohľadom a v bezpečnom prostredí.

Tí najmenší sa tešia, keď na pláži či v plytkej vode môžu šantiť s rodičmi, stavať pieskové hrady, zbierať mušle. Tí starší radi strávia čas s inými deťmi. Ideálne je, ak môžeme ísť na dovolenku – či už k moru, jazeru, alebo do lesa – s jednou či dvoma ďalšími rodinami. Deti si samy vymyslia program so súrodencami a s kamarátmi. Hravou formou sa pri tom zoznamujú s rôznymi sociálnymi a komunikačnými zručnosťami, učia sa riešiť konflikty a spolupracovať, rozvíjajú si kreativitu a fantáziu.

„V konečnom dôsledku je na nás, aké hranice si nastavíme.“

Máme si na dovolenke vypnúť telefón a počítač?

Ak chceme kvalitne oddychovať a nemusíme na dovolenke pracovať, mali by sme ich vypnúť. Jednak sa zbavíme informačného preťaženia, jednak nebudeme mať nutkanie porovnávať sa s celým svetom. Toto je dobré robiť nielen na dovolenke, ale aj doma. Ja si o siedmej večer zapínam letecký mód a pred spánkom odkladám mobil do inej izby.

V konečnom dôsledku máme za svoj život, za svoje šťastie a svoju spokojnosť zodpovednosť my sami – nemá ju náš šéf ani Facebook. Je na nás samých, aké hranice si nastavíme.