Riaditeľ aukčnej spoločnosti: Olejomaľba od Fullu za 500 eur je nezmysel

Ako dokážu obrazy zhodnotiť vaše peniaze a zároveň priniesť veľa radosti? S Júliusom Barczim, riaditeľom aukčnej spoločnosti SOGA, sme sa rozprávali aj o tom, ako funguje trh s výtvarným umením na Slovensku, ako sa pri kúpe vysnívaného obrazu nepopáliť, a o tom, že zberateľom sa môžete stať aj bez státisícov eur na účte.

V rozhovore sa dozviete:

• prečo nakupovať umenie,
• v čom je najväčšia výhoda umenia oproti iným formám investovania,
• ako začať so zberateľstvom a na čo si dať pozor,
• prečo sa pri kúpe umenia poradiť s odborníkom,
• ako sa Slováci líšia od zberateľov v západnej Európe.

Pán Barczi, začnime otázkou úplného laika: môžu na trh s výtvarným umením vstúpiť aj ľudia, ktorí nie sú experti a nemajú veľa „voľných“ peňazí?

Samozrejme, a presne to je aj naším cieľom – dostať umenie medzi širokú verejnosť a urobiť z neho niečo prístupnejšie. Snažíme sa otvárať ľuďom (aj mladším generáciám) a zbaviť sa zdania, že k nám môže vstúpiť len niekto, kto má na účte minimálne milión eur.

Ak by sme sa tvárili príliš exkluzívne, bolo by to na úkor nášho vlastného biznisu. U nás nezatvárame dvere, aby sme za nimi robili niečo tajomné. Práve naopak, sme otvorení pre každého. Náš záber sa rozširuje aj vďaka tomu, že sme celkom mladý kolektív. Polovica kolegov spolupracuje na festivaloch ako Grape alebo Pohoda. Nedávno sme tu mali výstavu projektu Čierne diery. Galéria bola plná ľudí, ktorí do aukčnej siene nikdy predtým nevstúpili.

Popritom, pochopiteľne, úzko spolupracujeme aj s klientelou, ktorú tvoria zberatelia a investori, ktorí nakupujú za veľmi veľké peniaze, chápu umenie ako investíciu a budujú kvalitné zbierky.

Znamená to, že sa dnes ľudia viac zaujímajú o výtvarné umenie?

Dorastá nám silná skupina mladých ľudí, ktorí sú sústredení na súčasné slovenské umenie. Ešte aj z toho staršieho obdobia pred rokom 1989 alebo z obdobia rokov 1945 – 1990 si dokážu vyberať vyslovene zaujímavé práce, ktoré sú kvalitné, no pritom nemusia byť úplne najdrahšie.

Radi vidíme, keď mladí ľudia pri životných udalostiach vynaložia svoje peniaze na niečo rozumné. Výtvarné umenie rozumné je.

Prečo by z vášho pohľadu mali ľudia investovať svoje peniaze práve do umenia?

Obklopovať sa krásnymi vecami je fajn, všetci to máme radi. Krásna vec má v sebe ešte aj vnútornú hodnotu, ktorá je vlastne vkladom umelca, takže mať ju doma určite stojí za to. Ak sa na to pozeráme z investičného hľadiska, umenie je investícia – pomalá, trpezlivá, ale výhodná.

„Radi vidíme, keď mladí ľudia pri životných udalostiach vynakladajú svoje peniaze na niečo rozumné. Výtvarné umenie rozumné je.“

U nás si otázku prečo nakupovať umenie kladieme veľmi často, kým vo Francúzsku alebo v Taliansku je úplne normálne, keď ste doma obklopení výtvarnými dielami. Tam sa nepýtajú, prečo nakupujete diela, ale prečo ich nemáte. To je podľa mňa správnejší pohľad na vec.

V čom sme iní ako Taliani alebo Francúzi? Zrejme to nebude len otázka peňazí…

Slovensko je špecifické miesto, čo sa týka nášho kultúrneho zázemia aj dejinného procesu, ktorým sme prešli.

Nemáme tradície veľkých kráľovských alebo aristokratických zbierok, na ktoré by sme sa chodili pozerať do honosných múzeí. Nemáme tu zatiaľ ani len stálu expozíciu, v ktorej by boli prezentované tie najvýznamnejšie zbierky nášho umenia.

Neexistuje miesto, kam by ľudia mohli prísť, pozrieť si, čo patrí do našej výtvarnej kostry, a utvrdiť sa v tom, čo sú naše umelecké dejiny. Keď bude obnovená SNG a sprístupní svoje krásne zbierky, verím, že to bude mať vplyv aj na zberateľskú kultúru.

Môže byť slovenské výtvarné umenie investíciou? Ak áno, má nejakú konkrétnu výhodu oproti iným formám investovania?

Pravdaže. Výhodou trhu s umením je, že aj keď v duchu filozofie, že všetko so všetkým súvisí, nie je úplne nezávislý od diania na finančných trhoch, umenie si stále drží svoju hodnotu.

Máme skúsenosť z finančnej krízy z rokov 2008 – 2013. Paradoxne to bolo jedno zo zlatých období v predajoch výtvarného umenia na Slovensku. Jednak preto, že niekoľko silných zberateľov malo vôľu vytvoriť veľké a kvalitné zbierky, no zároveň sa vtedy ukázalo, že investície do kvalitného výtvarného umenia netratia na svojej hodnote ani v čase finančnej krízy.

Keď teda cenu umenia neovplyvňuje situácia na finančných trhoch, čo áno?

Môže sa stať, že niektorí autori dlhodobejšie nezaznamenajú nárast v cenách. To však býva spôsobené tým, že sa od nich neobjavujú veľké a drahé diela, ktoré by cenovo potiahli aj menšie kúsky.

„Obdobie finančnej krízy z rokov 2008 – 2013 bolo paradoxne jedno zo zlatých období v predajoch výtvarného umenia na Slovensku.“

Ceny diel môžu stagnovať, aj keď nastáva zmena paradigmy. Napríklad isté obdobie boli veľmi vyhľadávané diela výtvarnej moderny. To najkvalitnejšie z tohto obdobia skončilo v zbierkach, nové diela nevznikali, tým pádom si aj trh s umením musel nájsť ďalšie komodity. Preorientoval sa na umenie po roku 1945 a ceny diel našich konceptualistov, dokonca súčasných autorov začali stúpať.

Vo všeobecnosti sa ale dá povedať, že pri výtvarnom umení nenastávajú veľké pády.

Nedávno u vás prebehla aukcia diel finalistov všetkých ročníkov súťaže Maľba roka. V čom bola špecifická? Ako reagovali zberatelia umenia?

Gesto usporiadať aukciu finalistov a laureátov Maľby roka vnímam zo strany Nadácie VÚB ako veľmi významné – tu vidieť, ako sa táto nadácia stará o umelcov, s ktorými spolupracovala a spolupracuje. Očakávania, priznám sa, boli trochu väčšie, a to aj preto, že banka má úplne iné možnosti osloviť iné spektrum ľudí. Každopádne, súčasné umenie je dôležitou súčasťou našej práce a veľmi ma teší, keď oň javia záujem aj takí silní partneri ako VÚB banka, resp. Nadácia VÚB.

Ako súťaž vnímate? Pomáha nejako trhu s umením?  

Súťaž Nadácie VÚB Maľba roka vznikla v čase, keď maľba zažívala svoje „oživenie.“ Je to platforma, ktorá je založená na názoroch odborníkov, ktorí posudzujú vybrané diela. Už to, že v porote je vždy niekto aj zo zahraničia, posúva súťaž – ceny a jej laureátov – na vyššiu úroveň. A samozrejme, je to dobré aj pre trh – veď čo iné ako garanciu kvality potrebujeme pri nákupe prakticky čohokoľvek? A táto súťaž garanciou kvality je.

Keď chce človek investovať do výtvarného umenia, na čo si má dať pri kúpe obrazu alebo plastiky pozor? Vedeli by ste dať našim klientom zopár základných rád?

V prvom rade je dobré si uvedomiť, že pri predaji výtvarného diela existuje sprostredkovateľský reťazec. Zvyčajne sa teší umelec, ktorý je na začiatku reťazca, aj kupec, ktorý je na konci. 

Je dôležité vedieť, že tu existuje istá hranica. Aj keď je dielo kvalitné, nemali by ste zaň zaplatiť 50-tisíc eur, ak má hodnotu 30-tisíc. Nechať 20-tisíc eur v sprostredkovateľskom reťazci nie je fér.

Preto by ste si mali v prvom rade nájsť transparentného a spoľahlivého sprostredkovateľa. Mal by mať dané pravidlá, ktoré sa nepohybujú hore-dole podľa toho, ako dnes vyšlo slnko.

Sú tu ľudia, ktorí vedia pomôcť a poradiť v tom, čo a ako nakupovať, aby ste nepreplatili. Spoľahlivého sprostredkovateľa spoznáte podľa toho, že sa k vám správa slušne a seriózne. Najcennejšia hodnota vo vzťahu s ním je dôvera.

Laik by sa teda mal spoľahnúť na niekoho skúseného, komu dôveruje. Existujú však ľahko rozpoznateľné signály, ktoré zväčša znamenajú, že ide o podvod?

V prvom rade je alarmujúce, ak sa diela Mikuláša Galandu alebo Ľudovíta Fullu predávajú niekde na internete za 500 – 600 eur. Tieto diela by mali stáť rádovo desiatky tisíc eur. Keď sa niekto ulakomí, 500 eur možno preňho nie je veľa, ale sú to stratené peniaze. Zaplatiť 500 eur za olej Mikuláša Galandu je nezmysel.

Takisto by ste mali zbystriť pozornosť, ak zdroje, z ktorých nakupujete, neumožňujú vrátenie peňazí – toto je veľmi riskantné. Keď nedochádza k uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy, je to hneď podozrivé.

V neposlednom rade si dielo treba dať overiť. Ja osobne by som nenakupoval, kým nemám odborne potvrdené, že je to zaručene dielo daného autora.

Je vôbec možné chrániť sa pred falšovateľmi umeleckých diel?

S falzifikátmi sa treba naučiť žiť. Mali by sme byť obozretní a mať zásadu, že vecou, ktorá je falošná, sa nebudeme zaoberať.

Ako sa po kúpe starať o dielo tak, aby nestrácalo hodnotu?

Treba sa z neho v prvom rade tešiť. Je však niekoľko možností, ako sa „starať“. Okrem vhodných podmienok v priestore, kde je vystavené, by to mala byť aj starostlivosť o akýsi odborný – kunsthistorický – život diela. Veľmi si vážim súkromných zberateľov, ktorí sú ochotní svoje diela požičať na výstavy – tým sa rozširuje aj CV diela, čo môže pozitívne vplývať aj na jeho obchodnú budúcnosť.

Samozrejme, grafiku alebo maľbu si nedávajte rovno pred okno – papier aj použité pigmenty môžu byť citlivé na svetlo. Ak máte doma drahšie umelecké diela, dobrým základom je zabezpečiť okná fóliami proti UV žiareniu.

Ak nádejného zberateľa chytí nakupovanie umenia za srdce, kde by ste mu odporučili začať pri budovaní dobrej súkromnej zbierky?

Na Slovensku máme pomerne veľa možností, treba ich využiť. Je dobré poznať pritom základné mantinely a vedieť sa  medzi nimi pohybovať.

Je fajn, ak má človek na začiatku kapitál. Budovať veľkú a drahú bohatú zbierku bez finančného zabezpečenia je problém, ale na špecializované zbierky stačí aj menšia investícia.

„Je alarmujúce, ak sa diela Mikuláša Galandu alebo Ľudovíta Fullu predávajú niekde na internete za 500 – 600 eur. Tieto diela by mali stáť rádovo desiatky tisíc eur. Keď sa niekto ulakomí, 500 eur možno preňho nie je veľa, ale sú to stratené peniaze.“

Pri zakladaní zbierky by ste sa mali poradiť s odborníkmi. Je to podobné, ako keď je niekto chorý, automaticky ide k lekárovi. Odborníkmi na nákup diel, ktoré by sa človeku hodili a ktoré mu o 5 – 10 rokov dokážu zhodnotiť majetok, sú teoretici umenia pohybujúci sa v trhovom prostredí. Žiaľ, štátne galérie nemajú kapacitu poskytovať poradenské služby. Teoretikov umenia musíte hľadať v súkromných spoločnostiach.

U nás sme teoretikmi umenia všetci, ktorí prichádzame so styku s klientmi. Veľa z nás má veľmi intenzívnu skúsenosť zo štátnych galérií alebo múzeí. Tým pádom dokážeme poskytnúť odbornú pomoc.

Ako táto pomoc z vašej strany vyzerá a čo všetko v praxi prináša?

Ideálne by bolo, ak by sme sa s každým záujemcom mohli porozprávať. Na základe rozhovoru sa dá veľmi veľa vecí ozrejmiť.

Vizuálne umenie môže mať rôzne formy – nie sú to len obrazy, ktoré visia na stene, môže to byť niečo úplne iné, než na čo sme zvyknutí. Preto sa aj rozhovor s ľuďmi začína ozrejmením toho, čo všetko sa dá zbierať. 

Vieme predostrieť portfólio autorov, ktorí sú na začiatku svojej umeleckej kariéry a ktorých diela nestoja tak veľa peňazí, a vieme pracovať aj s autormi, ktorí sú už renomovaní a vyhľadávaní aj v zahraničí.

Akí sú podľa vašej skúsenosti Slováci zberatelia umenia? Sme v niečom jedineční oproti zvyšku sveta?

Chuť vlastniť umelecké diela sa v našej krajine formuje u ľudí zväčša až v neskoršom veku a u niektorých sa ani nevyvinie. Pritom človek je vo svojej podstate zberateľom. Už od detstva je pre nás prirodzené byť niečím obklopení. Toto „niečo“ sa potom môže vyformovať do šľachetného zámeru s vyššími cieľmi. Zberateľstvo vizuálneho umenia také je.

Naozajstní zberatelia umenia sa na Slovensku počítajú v desiatkach a zďaleka nie všetci sa premávajú v drahých limuzínach. Sú medzi nimi aj takí, ktorí svoje krásne, dobré zbierky považujú za jednu zo svojich životných priorít. Zbierajú umenie s úprimným citom a ostatné veci tomu podriaďujú.