Sociológ: Populačná klíma sa mení, starí rodičia už nevyzvedajú, kedy bude vnúča

Prečo sa sobášime neskôr alebo vôbec, máme menej detí a častejšie sa rozvádzame? Aké nevýhody sú spojené so založením rodiny, prečo je väčšina z nich stále na bedrách žien a s čím môže pomôcť štát? Prečítajte si rozhovor so sociológom Romanom Džambazovičom.

Ako sa dnešné slovenské rodiny líšia od rodín predchádzajúcich generácií?

Dnes tu máme nepreberné množstvo veľmi rôznorodých rodinných foriem. Keď sa však vrátime o tri desiatky rokov späť, podoby rodiny a rodinného správania boli veľmi unifikované a jednotné. 

Ak by som mal v skratke zhrnúť hlavné charakteristiky, väčšina detí sa rodila do manželstiev. Sobáš bol totiž veľmi dôležitou súčasťou životných prechodov – bol vstupenkou do dospelosti. Odohrával sa v pomerne skorom veku a súvisel s následným rodičovstvom.

Druhé dieťa prichádzalo pomerne skoro po prvom dieťati. V priemere na každú ženu na Slovensku pripadali až do 80. rokov minulého storočia viac ako dve deti a môžeme hovoriť o vysokej úhrnnej plodnosti v porovnaní s tým, čoho sme svedkami v nasledujúcom období. 

Ďalšou charakteristikou bola nízka miera mimomanželskej plodnosti. Všetky formy partnerstva okrem manželstva sa totiž vnímali ako suboptimálne a ani verejná mienka ich nevnímala pozitívne. Ak žena otehotnela, vstupovala do sobáša. Slobodných matiek bolo minimum. Aj miera rozvodovosti bola pomerne nízka. 

Čo spôsobilo, že sa dnes sobášime neskôr alebo vôbec, máme menej detí a častejšie sa rozvádzame?

Zmeny v rodinnom a partnerskom správaní majú svoju históriu a začali sa v 60. rokoch minulého storočia v Škandinávii, šírili sa najprv do západnej Európy a potom postupne na juh Európy. Do východnej Európy sa v dôsledku železnej opony dostali s fázovým spomalením a začali sa až v 90. rokoch, ale o to rýchlejšie prebehli.

Zmeny sú očividné, hlboké a výrazné. My sociológovia a demografi ich zasadzujeme do rámca druhej demografickej tranzície, ktorá súvisí s poklesom plodnosti, odkladaním pôrodnosti do neskoršieho veku a s ďalšími zmenami. Rodí sa menej detí, v rodinách je čoraz častejšie, že majú iba jedno dieťa, a narastá aj podiel žien, ktoré sú bezdetné.

Typickým prejavom je taktiež pokles sobášnosti. Veľká časť ľudí si vyberá život v takzvanej kohabitácii, čiže nezosobášenom spolužití. Existuje niekoľko typov kohabitačného správania. V škandinávskych krajinách je nezosobášené spolužitie plnohodnotnou alternatívou manželstva.

Aj u nás sa už začína takto vnímať, ale zatiaľ je pre Slovákov špecifické, že mladí ľudia žijú v predmanželskej kohabitácii. Rozmýšľajú o tom, že sa zosobášia, ale spoločný život si chcú najprv vyskúšať. Je to prechodná forma: keď kupujú nehnuteľnosť, osamostatnia sa alebo sa rozhodnú pre rodičovstvo, vstúpia do manželstva. 

Čoraz menej ojedinelým sa stáva aj slobodné rodičovstvo – na Slovensku sme zaznamenali niekoľkonásobný nárast počtu detí narodených mimo manželstva v porovnaní s východiskovými 80. rokmi. Dnes sa mimo manželstva (buď slobodným rodičom, alebo rodičom žijúcim v kohabitácii) rodí takmer každé druhé dieťa. Ďalšou podobou rodiny sú partnerstvá gejov a lesieb. Téma, ktorá je u nás stále tabuizovaná a politicky zneužívaná.

Ďalším výrazným a neprehliadnuteľným znakom je nárast rozvodovosti. Ukazuje sa, že rodiny sú čoraz krehkejšie. 

Kde hľadať príčiny zmien? V čom majú korene súčasné demografické trendy?

Existuje viacero faktorov, na ktoré sa musíme sústrediť pri vysvetlení príčin zmien.

Prvou sú rozhodne ekonomické faktory, ďalšou je kultúrna zmena, keď už napríklad rodičovstvo a manželstvo nestoja na piedestáli, a v neposlednom rade môžeme hľadať vysvetlenie v nastavení sociálnej politiky. Tá je dnes na Slovensku protradičná, ale rozhodne nie prorodinná.

Čím to je, že dnešná mládež dlhšie zostáva v „mamahoteli“ a osamostatňuje sa oveľa neskôr? Sú dnes mladí ľudia neschopnejší ako v minulosti? 

V posledných desaťročiach sme zaznamenali negatívne vplyvy ekonomickej transformácie, nárast nezamestnanosti, nárast prekérnej práce či neistotu na trhu práce.

Mladí ľudia dnes potrebujú nemalé ekonomické prostriedky na to, aby sa osamostatnili a založili si rodinu. Ak nedokážu uživiť rodinu, na sobášnom trhu ich nik nechce. Mnohí nevedia, čo bude s ich budúcnosťou, sú zneistení.

Prechod do dospelosti je na Slovensku vnímaný cez nerodinné štarty (koniec štúdia, odsťahovanie sa od rodičov, finančné osamostatnenie) a rodinné štarty (založenie rodiny a sobáš). Výskumy pritom ukazujú, že dnes sú pre mladých v prvom rade dôležité nerodinné prechody. Tie sa posúvajú do výrazne vyššieho veku, a teda k posunu dochádza aj pri rodinných štartoch a celkovo pri vstupe do dospelosti.

Koniec štúdia a nástup do práce sa posúva na neskôr pre masifikáciu vzdelania a nárast podielu vysokoškolákov. Zároveň je dnes je čoraz menej mladých žien a mužov, ktorí si vedia predstaviť zladenie štúdia a založenia rodiny.

Rezidenčné osamostatnenie sa tiež odsúva. Ktorý mladý človek si dnes môže dovoliť sám žiadať o hypotéku a dokáže ju splatiť? 

Zároveň platí, že keď sa nechceme viazať, máme množstvo možností: môžeme cestovať, objavovať svet, rozvíjať svoje záľuby, skúšať partnerov a meniť prácu. Mnohí uprednostnia budovanie kariéry, pretože chcú byť neskôr lepšie zabezpečení a mať finančné prostriedky pri rozhodovaní o rodičovstve.

Prechod z mladosti do dospelosti sa pre všetky tieto dôvody zahryzáva čoraz hlbšie do tridsiatky. Trendom je predlžujúca sa mladosť alebo tzv. vynárajúca sa dospelosť (emerging adulthood). 

Prečo dnešná mladá generácia toľko dbá na sebarozvoj a úvahy o založení rodiny idú bokom? 

V našej spoločnosti nenastali len ekonomické, ale aj kultúrne, normatívne zmeny: sú to zmeny hodnôt a preferencií. Rodičovstvo už nie je jedinou sociálnou rolou, ktorá je dôležitá pre našu identitu.

Byť dospelým dnes neznamená, že musím byť partnerom alebo rodičom. Môj status dospelého sa viaže na pracovný úspech, na to, či cestujem, ako si užívam život.

Tieto preferencie môžu vyzerať pred väčšinovou spoločnosťou ako výrazne hedonistické a egoistické. Môžu sa javiť ako strach zo zodpovednosti, ale ja to rád otočím: možno sú mladí ľudia natoľko zodpovední, že založenie rodiny naplánujú na čas a obdobie svojich životov, keď to bude pre nich najvhodnejšie.

Napríklad ak sa chcú naplno venovať práci, vedia, že by nemali čas a energiu na rodinu, a preto by bolo od nich nezodpovedné ju teraz zakladať. Otázkou je, či takto nepremeškajú ten správny čas a či sa ich predstavy naplnia.

Na ich rozhodovanie rozhodne vplýva aj celková populačná klíma: možno ste si napríklad u starých rodičov všimli, že sa vás už pri každej návšteve nepýtajú, kedy bude vnúča. Asi by boli v šoku, keby ste im hneď po strednej či vysokej škole povedali, že sa idete sobášiť.

Starí rodičia dnes mnohokrát radšej idú na dovolenku a nasledujú vlastné záujmy, než by vypomohli so starostlivosťou o vnúčatá. Prečo by to mali robiť, keď majú vlastný život? 

Aj mladí chcú byť samostatní. Za prácou sa sťahujú mimo miesta bydliska rodičov, nemajú ich pri sebe. Sú dokonca často v inej krajine. Ľudia zo širšej rodiny sa stretávajú čoraz menej. Najdôležitejšia zostáva nukleárna rodina (rodičia a deti) a T-rodina (plus starí rodičia). Ďalej sa to veľmi nerozširuje, nie je ochota a čas stretávať sa a riešiť kontakty. Nič z toho nenahráva priaznivej populačnej klíme.

Povedali ste, že na Slovensku máme protradičnú sociálnu politiku, ale nie prorodinnú. Aký je v týchto dvoch pojmoch rozdiel?

Sociálna politika je popri ekonomickej a kultúrnej situácii veľmi silným hýbateľom demografických trendov. Dlho sa na ňu zabúdalo, no dnes sa ukazuje, aká je podstatná.

Ukazuje sa, že nárast pôrodnosti je najvyšší v krajinách, kde je rodinná politika nastavená prorodinne, čo však neznamená uprednostňovanie tradičnej rodiny.

Z hľadiska ekonomickej teórie zvažujeme priame a nepriame náklady na rodinu. Priame náklady nie sú len tie na kočík a na plienky. Zaratúva sa do nich aj to, že bežne jeden z rodičov zostane na materskej dovolenke a v rodinnom rozpočte bude chýbať jeden celý plat. 

Ukazuje sa, že sa čoraz viac zvažujú aj nepriame náklady. Ak bude celá starostlivosť o chod rodiny na bedrách jedného z rodičov, ako je to u nás bežné, môže s dvomi deťmi vypadnúť z práce aj na šesť rokov. Nepriame náklady sú vo vplyve na jeho kariéru, ktorú nemôže rozvíjať. Stratí aj možnosť budovania svojich záujmov, ktoré veľmi pravdepodobne bude musieť načas kompletne obetovať.

Dobrá prorodinná politika by teda mala byť napríklad založená na tom, že bude pomáhať znižovať priame aj nepriame náklady rodín na výchovu detí, pomáhať pri riešení určitých situácií všetkým rodinným príslušníkom v rôznych obdobiach ich života. Nápomocný musí byť štát, samosprávy, zamestnávatelia a nemalo by sa všetko ponechávať na bedrách rodiny. Takúto záťaž nemusí zvládnuť.

Ako by mohla vyzerať prorodinná sociálna politika, ktorá by nám na Slovensku pomohla zvýšiť pôrodnosť?

Ukazuje sa napríklad, že nielen v Európe, ale aj v rámci krajín OECD patríme medzi krajiny s najnižším podielom zamestnaných žien s dieťaťom vo veku do troch rokov.

Ženy sú teda najčastejšie postavené pred rozhodovanie buď si budovať kariéru a zostať v práci, alebo mať dieťa a zostať doma. Toto rozhodne nie je niečo, čo by pôsobilo prorodinne a motivovalo k rodičovstvu. Keďže ženy u nás zarábajú približne o pätinu menej ako muži, rozhodnutie, kto pôjde na materskú a neskôr rodičovskú dovolenku, je vo väčšine rodín jasné. 

Ak je žena s deťmi roky doma, možnosť zladenia rodiny a práce je minimálna, štát rodine ničím nepomáha, škôlky a jasle sa neotvárajú, resp. sú často nedostupné a rodiny majú často minimálnu šancu získať miesto v škôlke pre svoje trojročné dieťa – jedine ak si ho zaplatia a vyberú si súkromné jasle či škôlku. Tieto skutočnosti však znižujú pravdepodobnosť, že budú mať partneri ďalšie dieťa.

Veľmi by pomohli rôzne stratégie zlaďovania práce a rodiny. Prvou z nich môže byť zvýšenie dostupnosti (nielen finančnej, ale aj priestorovej) kvalitných jaslí a škôlok.

Potom je to možnosť zlaďovania práce a rodiny. Nemalo by byť nutné, aby jeden z partnerov zanechal prácu a na pleciach druhého zostalo celé finančné zabezpečenie rodiny, takže domov chodí neskoro večer vyčerpaný z práce.

V zahraničí vidíme príklady, že rodina a práca sa dá krásne zladiť a zharmonizovať. Počas pandémie sme získali mnoho skúseností s home officeom, mnohé firmy možno ani po pandémii neotvoria kancelárie alebo časť práce presunú práve do tohto priestoru. Máme k dispozícii rôzne typy úväzkov, flexibilný pracovný čas, možnosť zostať niekoľko dní v týždni na home office.

Takéto benefity obyčajne dokážu zabezpečiť firmy, ktoré majú veľa zamestnancov a zmýšľajú prorodinne. Zamestnávateľ podporujúci rodinu je aj dobrou značkou. No máme tu SZČO, ľudí mimo trhu práce, menej ústretových zamestnávateľov, a preto je dôležité, aby prorodinné pravidlá nastavil a reguloval štát.

Aj pri čerpaní rodičovskej dovolenky by nezaškodilo viac flexibility – tri roky by sa nemuseli vybrať naraz, ale postupne do veku šiestich rokov dieťaťa.

Samozrejme, sú ženy, ktorým trojročná rodičovská vyhovuje. Ak je to rozhodnutie oboch partnerov, je to v poriadku. Ale nemalo by to byť rozhodnutie, ktorému sa musí rodina podriadiť v dôsledku ekonomického diktátu alebo kultúrneho tlaku.