Vydavatelia tvrdili, že jej nápad má mizivú šancu na úspech. Keď kniha vyšla, stala sa bestsellerom

Vydať knihu v samonáklade, podľa seba a napriek odhováraniu ľudí z praxe je riziko, ktoré sa rozhodne podstúpiť málokto. Lucia Chrenko si však urobila po svojom a s prvou vlastnou knihou dosiahla na Slovensku nevídaný úspech. Svoje peniaze vložila do unikátneho dizajnu a čas do autentického obsahu a prezentácie, ktoré sa ukázali ako kľúčové. Prečítajte si o investičnom kroku do neznáma, ktorý vyšiel vďaka tvrdej práci a správnym rozhodnutiam.

Jej nápad na začiatku odmietlo niekoľko vydavateľov. Netradičná kuchárka, ktorá zachytáva 100 rokov rodinných tradícií, rituálov a príbehov spojených nielen s jedlom, bola podľa nich odsúdená na neúspech. Kniha Tak ma mama naučila sa však stala beznádejne vypredaným bestsellerom.

Autorka v rozhovore vysvetľuje, prečo začala s písaním knihy z opačného konca, ako spolupráca s dizajnérskym štúdiom Pergamen ovplyvnila celkový úspech, aj keď bola najväčšou položkou v rozpočte, aj to, ako jej pomohol virálny marketing, do ktorého nedala ani euro.

Myslieť mimo overených rámcov, staviť na správnych spolupracovníkov a využiť každú ponúknutú príležitosť sú princípy, ktoré sa dajú uplatniť pri každej investícii.

Lucia, napísali ste knihu Tak ma mama naučila, ktorá je storočným prierezom tradícií, receptov a spoločných zážitkov vašej rodiny. Čo vás k tomu viedlo?

Knihu som začala robiť na materskej dovolenke, bola to forma psychohygieny. Prišlo to veľmi spontánne: jedného dňa som bola so synom v kuchyni a zrazu mi napadlo, že toto všetko by som chcela zachytiť.

„Myslela som si, že knihu napíšem a dám do vydavateľstva. Rýchlo som pochopila, že to tak nefunguje.“

Mala som dva roky, počas ktorých som nemala čo stratiť. Myslela som si, že knihu napíšem a dám do vydavateľstva. Rýchlo som pochopila, že to tak nefunguje, že edičné plány vydavateľstiev sú dané vopred a tento môj projekt bol nepriechodný.

Prečo?

Lebo od začiatku som vedela, že nejdem písať typickú kuchársku knihu. Chcela som odzrkadliť rituály našej rodiny a napríklad aj to, že zbieram staré veci. Skrátka, uchopiť odovzdávanie skúseností z matky na dcéru, nielen ukazovať recepty.

Keď robím doma napríklad štrúdle, nikdy ich nerobím sama. Vždy sa s mamou stretneme a rozprávame sa. Popritom si spomenieme na starkú, na detstvo. Je to náš rituál. Jedlo samotné sa dnes často preceňuje.

Nie som kuchárka, šéfkuchárka ani foodblogerka. Som obyčajná dcéra obyčajnej matky, ktorá chcela uchovať niektoré obyčajné veci pre ďalšiu generáciu – napr. zemiakové cesto. Mne sa tá „obyčajnosť” páči, je jedným z pilierov celej knihy.

Takže vydavatelia odmietli už samotný koncept vašej knihy?

Jeden vydavateľ, s ktorým som sa nedohodla, povedal, že ak mi vyjde prvá kniha s takýmto názvom (Tak ma mama naučila) a za cenu, ktorú som si predstavovala, úspechu dáva šancu 1 %. A tak sa musíme rozlúčiť, lebo som z inej galaxie a keby sme spolupracovali, niekto z nás by bol frustrovaný. 

Vtedy ma to veľmi zasiahlo. Našťastie bol pri mne môj muž. Povedal mi, že pán má pravdu, že naozaj som z inej galaxie a mám ísť preto svojou cestou. Pridali sme teda do činností našej rodinnej s. r. o. vydavateľskú činnosť a išli sme do toho.

Spomenuli ste názov knihy. Práve ten spolu s dizajnom vašu knihu od ostatných už na prvý pohľad odlišuje. V čom bol teda problém?

Názov nevznikal ľahko. Pamätám si, ako som sedela u dizajnérov a pred sebou som mala kopu poznámok. Už naozaj bolo nutné rozhodnúť sa, keď som ich zložila a vzdala to s tým, že neviem, ako sa kniha bude volať. Bolo mi z toho do plaču. Mňa to mama takto naučila, povedala som. A oni sa na mňa pozreli, že Lucia, práve ste to povedali. Zrazu sme mali názov. Jeden vydavateľ mi vravel, že ten názov nikto nepochopí.

Zrejme sa však mýlil…

Na základe tohto názvu mi ľudia začali písať. Boli v kníhkupectve a zrazu im zasvietil do očí. Slovo mama je ako zaklínadlo, ktoré nenechá nikoho chladným. Bol to zámer, chcela som, aby ľudia rozmýšľali. Potom sa mi ozývali čitateľky s tým, čo ich mama nestihla naučiť, že ich to inšpirovalo alebo si spomenuli na staré mamy a ich špeciality, ktoré úplne zmizli z ich jedálnych lístkov.  

Knihu napísať a vydať sú dve úplne rozličné veci. Ako to prebiehalo vo vašom prípade?

U mňa išlo všetko naopak − nikomu neodporúčam ísť rovnakou cestou (smiech). Najskôr som zašla do dizajnérskeho štúdia Pergamen u nás v Trnave, ktoré robí knihy, z môjho pohľadu na svetovej úrovni. Povedala som im o svojom zámere aj o tom, že nejdem robiť knihu za každú cenu. Že mám nápad a chcem to skúsiť. 

„Som obyčajná dcéra obyčajnej matky, ktorá chcela uchovať niektoré obyčajné veci pre ďalšiu generáciu – napr. zemiakové cesto.“

Začala som pracovať doma so svojimi vecami, receptmi a poznámkami. Všetko išlo veľmi organicky a priebežne. Nevedela som, kam to bude smerovať. Po nejakom čase som videla progres, začalo mi to celé dávať zmysel, tak sme pokračovali. Postprodukcia knihy trvala ďalší rok.

Väčšina ľudí nemá predstavu, aký je celý proces vydania knihy náročný a čo obsahuje. Vedeli by ste priblížiť jednotlivé fázy?

Všetko sa začína nápadom. Často si píšem a kreslím poznámky, kdekoľvek som, mám pokreslené celé A4 ceruzkami. Potom si sadnem k počítaču a začnem rozvíjať jednotlivé témy. Napríklad pri svojej druhej knihe Bohémky som vôbec nevedela, že to bude kniha o ženách a pre ženy. Témy som rozvíjala do kapitol a začal mi k nim vznikať slovník. 

Ku knihám sa vždy snažím nájsť adekvátneho fotografa. Všetko vzniká u mňa doma s mojimi vecami. Som editorka, producentka, spisovateľka a som pri každom kroku tvorby. Keď sú hotové texty, fotografie, obálka a názov, kniha ide do tlače a potom do distribúcie − do obchodov.

Súčasťou celého procesu sú dizajnéri, ktorým vždy na začiatku poviem, čo od knihy očakávam. 

„Knižný dizajn je finančne veľmi náročný. Pre mňa je ale kľúčovou investíciou, lebo práve jeho kvalita ma odlišuje.“

Knižný dizajn je finančne veľmi náročný. Pre mňa je však kľúčovou investíciou, lebo práve jeho kvalita ma odlišuje. Ani prvú, ani druhú knihu by som neurobila bez dobrých dizajnérov a viem, že hoci je to vysoká položka, vráti sa mi. Keby som robila doma na kolene, nikam by som sa nedostala. 

Rozhodnúť sa vydať knihu je pomerne veľké riziko. Obzvlášť, keď znášate všetky náklady. Mali ste na vydanie knihy pripravené peniaze z vlastných zdrojov? Nemali ste strach? 

Knihu som financovala z vlastných zdrojov. Vždy je tam riziko, že investícia sa nevráti. Napokon peniaze, ktoré sa zle investujú, vždy chýbajú. Navyše celý ten proces išiel tak rýchlo, že nad strachom som ani nestíhala rozmýšľať.

Čo sa dialo po dokončení knihy? Pri predaji ste išli vlastnou cestou mimo tradičných predajných kanálov?

Keď je kniha hotová, ide k distribútorovi. Kníhkupci sa rozhodnú, či ju vezmú do predaja, alebo nie. Spočiatku teda existovala hrozba, že distribúcia knihu nevezme. Pristúpila som na všetky požiadavky distribúcie, lebo som si veľmi priala, aby sa kniha dostala medzi ľudí. Najprv vzali opatrne 500 kusov. Čakali sme. Potom volali, že chcú ďalších 800 kusov a potom ďalšie a kedy bude dotlač. A tak sa to začalo vracať. 

V akom celkovom náklade kniha vyšla a koľko kusov sa z nej predalo?

Celkovo sme vytlačili 5 000 kusov. Na začiatku sme mali vytlačených 2 000 kusov a čakali sme, ako sa ujmú. Predať 2 000 kníh na Slovensku je náročné a zároveň vytlačiť len tisíc kusov nemá finančne zmysel. Dostať sa s nákladmi aspoň na nulu rozhodne nie je ľahké.

Vaša kniha mala veľký úspech, investícia sa teda oplatila. Prečo si podľa vás našla toľko spokojných čitateľov? Čo robíte inak?

Ak sa kniha udrží dva až tri mesiace medzi novinkami, je to neskutočný úspech. Moja kniha bola rok medzi bestsellermi. To, že kniha stále žije, znamená, že investícia do dizajnu sa oplatila, lebo je nadčasový. 

Všetko to urobili ľudia a virálny marketing, do ktorého som nedala ani cent. Využila som každú šancu na prezentáciu. Aj keď neznášam sociálne siete, riskla som to a dnes môžem povedať, že mi pomohli. Na to, aby som ľuďom povedala, že takáto kniha je na pultoch, som musela ísť všade a urobila som pre to všetko. Mám neskutočnú mamu, ktorá má celý čas podporovala. Keď som sa jej opýtala, či so mnou pôjde o tretej ráno natáčať do Telerána, povedala iba: „Jasné.“ 

„Najprv vzali opatrne 500 kusov. Čakali sme. Potom volali, že chcú ďalších 800 kusov a potom ďalšie a kedy bude dotlač.“

Knihu som robila aj pre ľudí, ktorí žijú v zahraničí, napr. pre Slovákov v USA. Na jar vyjde v maďarskej mutácii a medzitým sa mi ozvali zo Škandinávie. Mňa pritom nikto netlačí, nikto ma nikam nedostal. 

O čom je druhá kniha Bohémky?

O ženách, pre ženy a možno nielen pre ne. V jednej kapitole píšem o tom, ako mi mama písala slohy. Bola som dcéra slovenčinárky, takže na mne slovenčinárky sedeli. A dnes ma to živí.

Je jednoduchšie napísať druhú knihu ako prvú?

Dizajnéri mi povedali, keď som za nimi prišla ako obyčajná Lucia z ulice, že ak napíšem kuchársku knihu s fotografickým materiálom, o akom rozprávam, tak je to to najťažšie, čo sa dá v knižnom svete uchopiť. (smiech)

Druhá kniha je pritom podľa mňa oveľa ťažšia a vôbec nečakám, že bude mať rovnaký úspech ako tá prvá. Mám väčší tím, pretože som potrebovala viac fotografov, je za tým viac tvorivej práce, externých ľudí a manažmentu.

Chystáte sa vydať po Bohémkach ďalšiu knihu?

Vôbec nad tým nerozmýšľam. Teraz čakám, že po dvoch rokoch dostanem Bohémky do rúk. Konečne si texty prečítam z knihy, nielen z papierov. Už sa veľmi teším, ako jej začnem pomáhať žiť, ako keď dieťa učíte sedieť, chodiť, rozprávať. To všetko musíte absolvovať aj s knihou, pokiaľ vás vydavateľ netlačí. 

Obe vaše knihy spája, že sú zo života a veľmi autentické. Myslíte si, že práve táto úprimnosť je tajomstvom úspechu vašej práce?

Autentickosť ma sprevádza od začiatku, tá moju knihu predala. Nechcem sa na nič hrať ani ľuďom skresľovať. Som priamy človek. Šetrí to čas, keď sa hovoria veci na rovinu.