B. Bleha: Oslávite päťdesiatku a stále budete mladší než polovica Slovenska

Demografia nemá zmysel pre drámu. Krajinu mení pomaly, no dôsledne. Slovensko bude mať menej detí, viac seniorov a pracovný trh, na ktorom sa päťdesiatka prestane považovať za vyšší vek. Profesor Branislav Bleha vysvetľuje, čo demografický vývoj urobí s bývaním, dôchodkami, so zdravotníctvom aj s migráciou.

Na populačnej pyramíde sa dá budúcnosť vidieť pomerne skoro. Na jej spodku je čoraz menej detí, v strede slabnú populačné ročníky a smerom nahor sa posúvajú silné generácie zo 70. rokov. Nie je to veštba, ale aritmetika. A tá hovorí, že Slovensko sa v najbližších desaťročiach zmení. Zásadne.

Nie všetky dôsledky však musia byť pochmúrne. Starší ľudia sa stanú významnejšími zákazníkmi aj zamestnancami, firmy sa budú musieť naučiť lepšie využívať ich skúsenosti a päťdesiatnik môže byť stále mladší než polovica obyvateľov krajiny. Menej príjemná časť príbehu sa týka dôchodkov, zdravotníctva a regiónov, ktoré sa budú vyľudňovať rýchlejšie než ostatné.

Z rozhovoru s profesorom Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave a demografom Branislavom Blehom sa dozviete:

• prečo nepriaznivý demografický vývoj už nedokážeme úplne zvrátiť,
• či majú dnešní mladí skutočne ťažší vstup do dospelosti,
• čo čaká dôchodkový systém a zdravotníctvo,
• prečo menej obyvateľov automaticky neznamená dostupnejšie bývanie,
• čo nám môže o našej budúcnosti napovedať Japonsko.

Jednoduché recepty však B. Bleha neponúka. Odmieta aj predstavu, že pokles pôrodnosti možno zvrátiť iba vyššími finančnými príspevkami: „Rodičia nie sú automat na kávu, do ktorého vhodíte viac mincí a dostanete viac detí.“ Zmysel podľa neho majú opatrenia, ktoré odstraňujú konkrétne prekážky – nedostupné bývanie, nedostatok miest v škôlkach či nepružné nastavenie rodičovskej dovolenky.

Slovensko starne už takmer pol storočia

Keď sa pozriete na demografický vývoj Slovenska, čo čaká našu spoločnosť v najbližších 15 až 20 rokoch?

V podstate nás čaká to, na čo demografi upozorňujú už celé desaťročia. Naše prognózy sa nijako výrazne nemenia a možno to bude znieť pesimisticky, ale ani samotné prognózy nie sú veľmi povzbudivé. Slovensko bude výrazne starnúť. Bude sa rodiť menej detí a pribúdať seniorov, najmä ľudí vo veku nad 80 rokov, ale aj storočných a starších.

„Slovensko starne už od začiatku 80. rokov 20. storočia.“

Už dnes vnímame počet 50-tisíc a menej narodených detí ročne ako veľmi nízky, no v budúcnosti sa môžeme dostať na 35-tisíc alebo ešte menej. Výrazne sa zvýši aj mediánový vek populácie. Dnes sa pohybuje približne na úrovni 42 až 43 rokov, no o niekoľko desaťročí môže prekročiť päťdesiatku. To znamená, že oslávite päťdesiate narodeniny a stále budete mladší než polovica obyvateľov Slovenska.

Veľmi dobre to ilustruje aj tzv. index starnutia, teda pomer počtu seniorov k počtu detí. Dlhé roky platilo, že detí bolo na Slovensku viac než dôchodcov. Približne pred ôsmimi rokmi sa tento pomer vyrovnal a dnes už na sto detí pripadá asi 105 až 107 seniorov. V budúcnosti ich môže byť viac než dvesto.

Veľké generácie tzv. Husákových detí sa totiž postupne presunú do dôchodkového veku, zatiaľ čo naspodku populačnej pyramídy bude čoraz menej detí. Tá pyramída teda bude stáť na veľmi úzkej základni a smerom nahor sa bude výrazne rozširovať. Z demografického hľadiska bude preto čoraz vratkejšia.

O starnutí populácie sa hovorí už celé desaťročia. Pociťujeme jeho dôsledky už dnes? Kedy sa začnú prejavovať výraznejšie?

Slovensko starne už od začiatku 80. rokov 20. storočia. Pôrodnosť sa odvtedy – samozrejme, s kratšími obdobiami rastu – dlhodobo znižuje. Časy, keď sa u nás rodilo približne stotisíc detí ročne, sa už nevrátia. Nie je to teda nový problém, ktorý by sa mal objaviť až niekedy v budúcnosti. Prejavuje sa to v školstve, na pracovnom trhu, v dôchodkovom systéme aj v sociálnej a zdravotnej starostlivosti.

Oveľa výraznejšie to pocítime vo chvíli, keď sa početné generácie narodené v 70. rokoch presunú do veku, v ktorom budú vo väčšej miere potrebovať dôchodky, zdravotnú starostlivosť a sociálne služby. Vtedy počet ľudí odkázaných na tieto systémy narastie veľmi prudko.

Navyše pri zdravotníctve nejde iba o rastúci počet pacientov. Starne aj personál, ktorý sa o nich má starať. Priemerný vek zubára na Slovensku je už dnes takmer 50 rokov, chýbajú lekári, sestry aj sanitári a čoraz viac si pomáhame zdravotníkmi zo zahraničia.

„Výraznejšie to pocítime, keď sa početné generácie narodené v 70. rokoch presunú do veku, v ktorom budú potrebovať dôchodky. Počet ľudí odkázaných na tieto systémy narastie veľmi prudko.“

Keď dnes človek čaká v ambulancii niekoľko hodín, treba si predstaviť, ako bude rovnaký systém fungovať pri podstatne vyššom počte starších pacientov. Samozrejme, medicína sa bude zlepšovať a časť starostlivosti sa bude dať riešiť efektívnejšie. Napriek tomu očakávam, že tlak na zdravotníctvo, sociálne služby aj čakacie lehoty bude výrazne väčší než dnes.

Dá sa tento nepriaznivý demografický vývoj ešte zvrátiť alebo sa už musíme sústrediť najmä na to, ako sa mu prispôsobiť?

Úplne zvrátiť ho už podľa mňa nedokážeme. Jedným z dôvodov je samotná veľkosť generácií, ktoré dnes vstupujú do veku rodičovstva. Sú podstatne menšie než tie predchádzajúce. Aj keby teda mali rovnaký počet detí ako ich rodičia, v absolútnych číslach sa ich narodí menej.

Je to efekt snehovej gule, len opačným smerom. Keď je mladých ľudí málo, malé budú aj generácie, ktoré ich budú nahrádzať. Tento proces sa už nedá jednoducho zastaviť tým, že štát ponúkne vyšší príspevok. Rodičia nie sú automat na kávu, do ktorého vhodíte viac mincí a dostanete viac detí. Keď dáte rodinám dvojnásobok peňazí, neznamená to, že budú mať dvojnásobný počet detí.

„Keď je mladých ľudí málo, malé budú aj generácie, ktoré ich budú nahrádzať.“

To však neznamená, že máme na rodinnú politiku rezignovať. Stále má zmysel odstraňovať bariéry, ktoré ľuďom rodičovstvo komplikujú. Môže ísť o dostupnejšie bývanie, škôlky či flexibilnejšie nastavenie rodičovskej dovolenky, aby ju rodiny vedeli prispôsobiť svojej životnej situácii. Niekto sa chce vrátiť do práce skôr, iný chce zostať s dieťaťom doma dlhšie.

Popri týchto opatreniach sa musíme pripraviť na adaptáciu. Teda prijať, že populácia bude staršia a menej početná, a tomu prispôsobiť pracovný trh, zdravotníctvo, sociálne služby aj migračnú politiku. Jedno nevylučuje druhé, stále sa môžeme snažiť pokles pôrodnosti zmierniť, ale zároveň nesmieme predstierať, že sa nám podarí demografický vývoj úplne otočiť.

Dostala niektorá generácia viac než iná?

Staršie generácie hovoria, že mladí majú viac možností než kedykoľvek predtým. Mladí zase upozorňujú na drahé bývanie a nedostatok istoty. Kto je bližšie k realite?

Je to večný generačný spor a do istej miery majú pravdu obe strany. Staršie generácie vždy trochu kritizovali tie mladšie a tvrdili, že ony sa museli viac snažiť. To nie je nič nové.

Dnešní mladí majú možnosti, ktoré predchádzajúce generácie nemali. Môžu cestovať, študovať v zahraničí a na vysokú školu sa dnes dostane prakticky každý, kto o to má záujem. Majú oveľa širší priestor na osobný aj pracovný rozvoj a ich život nemusí nasledovať jeden vopred určený model.

„My sme čelili oveľa väčšej nezamestnanosti a drahým úverom, teraz mladí narážajú na ceny bývania, ktoré sa pri ich príjmoch stávajú obrovskou bariérou.“

Na druhej strane im chýbajú niektoré istoty, ktoré mali ich rodičia alebo starí rodičia. Za socializmu bola prakticky nulová nezamestnanosť a človek vedel, že prácu dostane, hoci možnosti výberu boli oveľa užšie a celá spoločnosť bola uniformnejšia. Dnes si môže mladý človek vybrať z množstva ciest, no zároveň nevie, či si bude môcť dovoliť vlastné bývanie a kedy si bude môcť založiť rodinu.

Preto by som nepovedal, že jedna generácia to mala jednoznačne ľahšie a druhá ťažšie. Každá čelila iným problémom.

V čom bola vaša štartovacia čiara pri vstupe do dospelosti iná než tá, z ktorej dnes vychádza mladý človek?

Keď som okolo roku 2000 vstupoval na pracovný trh, o prácu sa uchádzalo oveľa viac mladých ľudí než dnes. Nezamestnanosť sa pohybovala okolo 20 percent a v niektorých okresoch, napríklad v Gemeri, sa blížila až k 40 percentám. Z pohľadu hľadania práce teda bola situácia podstatne horšia než dnes.

Keď som sa neskôr dostal do veku zakladania rodiny, úrokové sadzby hypoték sa pohybovali okolo 12 percent, čo dnes znie takmer nepredstaviteľne. Na druhej strane boli nehnuteľnosti podstatne lacnejšie. Aj platy boli nižšie, no ceny bytov odvtedy vystúpili do výšok, ktoré sú pre mnohých mladých ľudí veľmi ťažko dosiahnuteľné.

Ani pri generácii našich rodičov však nie je pravda, že každý dostal byt jednoducho a bez čakania. Za socializmu existovali dlhé poradovníky a byty boli často družstevné alebo štátne, nie vo vlastníctve ľudí. Preto by som bol opatrný pri jednoduchom tvrdení, že kedysi bolo všetko ľahké a dnes je všetko ťažké.

Každá generácia mala inú štartovaciu čiaru. My sme čelili oveľa väčšej nezamestnanosti a drahým úverom, dnešní mladí zas narážajú najmä na ceny bývania, ktoré sa pri ich príjmoch stávajú obrovskou bariérou.

Demografia a dostupnosť bývania

Ak bude obyvateľov ubúdať, no počet bytov a domov zostane približne rovnaký, nevyrieši sa problém dostupnosti bývania časom sám?

Nie úplne. Ľudí síce bude menej, ale zároveň bude pribúdať menších domácností. Viac ľudí bude žiť osamote a každý z nich bude potrebovať vlastné bývanie. Nedá sa teda jednoducho povedať, že ak klesne počet obyvateľov, automaticky vznikne dostatok bytov pre všetkých.

„Dnes si mladý človek môže vybrať z množstva ciest, no zároveň nevie, kedy si bude môcť založiť rodinu.“

Veľmi záleží aj na regióne. Vo veľkých mestách a v ich okolí môže byť nedostatok dostupného bývania naďalej vážnym problémom. Naopak, v regiónoch, z ktorých ľudia dlhodobo odchádzajú, s istotou nastane presný opak a rodinných domov či bytov bude viac než záujemcov.

Na Slovensku už vo väčšine regiónov počet obyvateľov klesá, výnimkou sú niektoré oblasti, napríklad horná Orava či Spiš. V Japonsku som videl celé dediny, ktoré postupne zarastali lianami a vegetáciou, pretože v nich jednoducho nemal kto bývať. Nie je úplne vylúčené, že podobný vývoj raz uvidíme aj na Slovensku.

Problém bývania sa môže rozdeliť na dva úplne odlišné problémy. V mestách budú mladí ľudia naďalej zápasiť s vysokými cenami, zatiaľ čo v niektorých regiónoch môžu zostať prázdne domy a postupne zanikať celé obce alebo časti obcí.

Demografia a dôchodkový systém

Čo bude starnutie populácie znamenať pre dôchodkový systém? Môžu sa mladí ešte spoliehať iba na štátny dôchodok?

Pesimizmus je v tomto prípade namieste. Stačí sa pozrieť na relevantné analýzy a prognózy, napríklad od Inštitútu finančnej politiky či Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Deficit dôchodkového systému bude v budúcnosti výrazne rásť a môže sa pohybovať v jednotkách percent HDP.

Dôvod je jednoduchý. Dôchodcov bude pribúdať, zatiaľ čo ľudí v produktívnom veku, ktorí do systému odvádzajú peniaze, bude menej. Od mladších generácií teda budeme očakávať, že budú produktívnejšie a dokážu financovať dôchodky oveľa väčšej skupiny seniorov. Zároveň budú prirodzene chcieť, aby raz niečo z prvého piliera dostali aj ony.

„Pesimizmus je v tomto prípade namieste.“

Neviem povedať, že celý takto nastavený dôchodkový systém zanikne. Je však pravda, že jeho deficity sa budú zvyšovať. Navyše ich prehlbujú politické rozhodnutia, ako boli zastropovanie dôchodkového veku alebo zavádzanie ďalších výdavkov v podobe trinástych dôchodkov.

Spoliehať sa preto výlučne na prvý pilier je pre dnešného mladého človeka veľmi problematické. Našťastie máme aj druhý pilier, prípadne tretí pilier a vlastné úspory či investície. Presné nastavenie je už skôr otázkou pre ekonóma alebo finančného poradcu, no z demografického pohľadu je jasné, že samotný štátny dôchodok bude pod čoraz väčším tlakom.

Doteraz sme hovorili o starnutí najmä ako o tlaku na dôchodky a verejné služby. Čo však táto zmena znamená pre postavenie starších ľudí v ekonomike a na pracovnom trhu?

Ich postavenie sa bude meniť v dvoch smeroch. Na jednej strane budú čoraz dôležitejší ako spotrebitelia. S rastúcim počtom starších ľudí porastie dopyt po zdravotnej a sociálnej starostlivosti, kúpeľníctve, cestovaní, technológiách, telemedicíne či produktoch prispôsobených ich potrebám. Toto sa často označuje ako strieborná ekonomika.

Na druhej strane ich budeme oveľa viac potrebovať aj na pracovnom trhu. O niekoľko desaťročí môže byť v niektorých stredných vekových skupinách približne o 40 percent menej ľudí než dnes. Jedinými vekovými kategóriami, ktoré budú početnejšie, budú šesťdesiatnici a starší.

Demografia a pracovný trh

Sú firmy na takúto zmenu pripravené?

Myslím si, že postupne sa pripravia. Napokon, ani nebudú mať veľmi na výber. Ak bude ľudí v produktívnom veku výrazne menej, firmy budú mať v zásade dve možnosti: získavať mladších pracovníkov zo zahraničia alebo využívať vekové skupiny, ktoré budú početnejšie, teda šesťdesiatnikov a starších.

„Jedinými vekovými kategóriami, ktoré budú početnejšie, budú šesťdesiatnici a starší.“

Zároveň si treba uvedomiť, že päťdesiatnik nie je senior. Seniorita sa najčastejšie definuje až od 60 alebo 65 rokov, no aj tento pohľad sa postupne mení. Čoraz dôležitejšie nebude iba to, koľko rokov človek prežil, ale aj to, koľko rokov života má ešte pred sebou a v akej je kondícii.

Firmy preto budú musieť siahať aj po starších pracovníkoch, vytvárať im podmienky, aby zostali pracovať dlhšie, a využívať skúsenosti, ktoré za desaťročia získali.

Môže nám spomínané Japonsko ukázať, ako bude Slovensko vyzerať demograficky o niekoľko desaťročí? V čom sa môžeme inšpirovať jeho skúsenosťami?

Japonsko nám môže ukázať určitú víziu minimálne z demografického hľadiska. Patrí medzi najstaršie populácie sveta a už dnes rieši problémy, ku ktorým sa my ešte len postupne približujeme.

Veľmi dobre to vidieť na pracovnom trhu. V Japonsku pracuje približne tretina ľudí vo veku od 70 do 74 rokov a ľudia starší ako 65 rokov tvoria asi 15 percent celej pracovnej sily. U nás je zamestnanosť v týchto vekových skupinách stále veľmi nízka.

Mení sa tam aj samotné vnímanie staroby. Japonská gerontologická spoločnosť už navrhovala posunúť hranicu seniority zo 65 na 75 rokov, pretože zdravotný stav, kognitívne schopnosti aj očakávaná dĺžka života sú úplne iné než pred niekoľkými desaťročiami.

„Politici sa môžu na tlačových konferenciách tváriť, že migráciu nechcú. Keď sa však vypnú mikrofóny, rozhoduje realita pracovného trhu.“

Japonské firmy si zamestnancov často nechávali aj po dosiahnutí dôchodkového veku, no prijímali ich na nové zmluvy s nižšími platmi, hoci vykonávali rovnakú prácu. Štát preto začal presadzovať princíp rovnakej mzdy za rovnakú prácu a motivovať firmy, aby si starších pracovníkov ponechávali a využívali ich skúsenosti. Práve v tomto sa môžeme inšpirovať aj my.

Ako môže pracovnému trhu pomáhať migrácia

Jej význam bude nepochybne rásť. Dlhší pracovný život a vyššia produktivita môžu časť nedostatku pracovníkov zmierniť, ale celý výpadok nenahradia.

Už dnes prichádzajú zahraniční pracovníci aj do regiónov, kde bolo ešte pred 20 rokmi slovo migrant takmer abstraktné. Potrebujeme ich najmä v zdravotníctve, sociálnych službách, poľnohospodárstve a ďalších odvetviach, v ktorých domáca pracovná sila chýba.

„Ak bude ľudí v produktívnom veku výrazne menej, firmy budú mať v zásade dve možnosti: získavať mladších pracovníkov zo zahraničia alebo využívať vekové skupiny, ktoré budú početnejšie, teda šesťdesiatnikov a starších.“

Podobným vývojom prešlo aj Japonsko. Dlho bolo veľmi uzavretou krajinou, no postupne pochopilo, že bez pracovníkov zo zahraničia nedokáže pokryť svoje potreby.

Približne za 30 rokov sa tam počet pracovných migrantov strojnásobil a v niektorých prefektúrach už ľudia narodení v zahraničí tvoria významnú časť populácie, aj viac ako 10 percent. Politici sa môžu na tlačových konferenciách tváriť, že migráciu nechcú. Keď sa však vypnú mikrofóny, rozhoduje realita pracovného trhu.