54
11. decembra 2024

Gabriel Hrustič: Odmeňujeme sa náklonnosťou, ale chýba nám blízkosť

Text: Adriana Fábryová
Fotografie: Marek Ganc

Prečo si myslíme, že šťastie súvisí s bohatstvom? Akú rolu v tom hrajú sociálne siete a marketing? Žijeme v konzumnej dobe. Ženieme sa za hojnosťou. Spotrebné správanie definuje životný štýl a ovplyvňuje vzťahy. Mnohí sa zaseknú v presvedčení, že musia mať čoraz viac. Vieme sa tlaku spotreby brániť? Rozprávame sa s klinickým psychológom a psychoterapeutom Gabrielom Hrustičom.

Čo je Magnifica?

Magnifica je nadštandardná starostlivosť o vybraných klientov VÚB banky. Okrem osobného bankára, samostatnej siete pobočiek, či služby InvestPlan, prináša aj hodnotný obsah, ktorý Vám ukáže, ako si peniaze nielen udržať a znásobiť, ale aj naplno užiť.

Zistiť viac

V čase Vianoc sa túžime stíšiť a znova dať zmysel všetkému, čo robíme. Ale nie je to ľahké. Tlaky zo všetkých strán nás nútia myslieť najmä na zabezpečenie hmotnej dokonalosti Vianoc a neraz nám bránia vnímať ľudí, krásu a hlbšie dobro, ktorého sme súčasťou. V rozhovore hľadáme odpovede aj na otázky:

  • Čo je viac: šťastie alebo spokojnosť so životom?
  • Sme v túžbe po šťastí obeťami vlastných hormónov?
  • Treba sa hanbiť za to, že dostatočné naplnenie potrieb je súčasťou životnej spokojnosti?
  • Kde je hranica medzi tým, čo potrebujem, a tým, čo chcem?
  • Za koľko z našich túžob je zodpovedná reklama?
  • Prečo naplnenie mnohých vysnívaných životných mét napokon zvyšuje stres a nepomáha nám vytvárať blízke vzťahy s ľuďmi?
  • Prečo si treba každý deň uvedomovať, že je lepšie byť ako mať?

Čo je šťastie? Dá sa vôbec definovať?

Šťastie možno chápať ako subjektívny pocit pohody či blaženosti, ktorý je však krátky a prchavý. Je to moment vyvolaný „pozitívnymi“ hormónmi, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri regulácii rôznych procesov v tele a ovplyvňujú naše správanie, emocionálne reakcie, vzťahy, duševné a fyzické zdravie. Patrí k nim endorfín, ktorý zmierňuje bolesť a vyvoláva pocit eufórie, ďalej oxytocín, známy aj ako hormón lásky, a najmä dopamín. Ten sa okrem iného spája s pocitom odmeny, potešenia a slasti a z organizmu sa vyplavuje pri reakciách na pozitívne zážitky.

„Nedá sa byť neustále šťastný a ani stále spokojný, ale dá sa zachovať si pozitívny prístup k životu.“

Skôr ako o šťastí by som preto hovoril o pocite životnej spokojnosti a naplnenia. Toto je trvácnejší stav ako momenty šťastia. V tomto pocite sa odráža náš postoj a prístup k životu ako takému – ako ho žijeme v súlade s naším potenciálom.

Každý zdravý človek bežne zažíva svoje „hore“ aj „dole“, úspechy a pády. S trvalejším pocitom spokojnosti ich dokáže lepšie ustáť, lepšie zvláda stres a frustráciu bez prepadov do hlbších depresií. Nedá sa byť neustále šťastný a ani stále spokojný, ale dá sa zachovať si pozitívny prístup k životu aj napriek bolesti, ktorú život neraz prináša.

Súvisí šťastie s bohatstvom? Niektoré štúdie totiž tvrdia, že do určitého bodu áno. Napríklad pri dosiahnutí príjmu, ktorý zabezpečí naše potreby, sa môže dostatok peňazí skutočne spájať s pocitom šťastia. Zároveň však neplatí, že čím je človek bohatší, tým je šťastnejší.

Predstava, že čím viac peňazí a majetku si nahonobíme, tým budeme šťastnejší, je falošná. Iste, predpokladom spokojnosti a istoty je dostatočné naplnenie štandardných potrieb, akými sú bývanie, dostatok stravy, vybavenie domácnosti, nevyhnutné služby a podobne. Je fajn, keď si môžeme dať opraviť práčku či dopriať si dovolenku bez toho, aby sme boli v strese.

Ale pozor! Čím viac vlastníme, tým väčšie výdavky máme. Treba splácať hypotéku či lízing, zrekonštruovať byt, prípadne si zadovážiť dom, dopriať dieťaťu kvalitnejšiu školu a krúžky, kúpiť si drahšiu dovolenku či najnovšiu technologickú „vychytávku“ atď.

Keď sa životný štandard zvyšuje, rastú aj výdavky. Potrebujeme vyšší príjem, takže musíme viac zarábať. Čím viac zarábame, tým viac nakupujeme. Čím viac nakupujeme, tým viac chceme. V istom štádiu začneme mať stres z rozhodovania, ako s majetkom naložiť a starať sa oň. Ten môže neskôr prerásť do strachu, že pre chorobu alebo stratu práce prídeme nielen o hmotné zabezpečenie, ale aj o sociálny status.

„Predstava, že čím viac peňazí a majetku si nahonobíme, tým budeme šťastnejší, je falošná.“

Toto všetko vedie k takej výške stresu, ktorá už je v protiklade so šťastím, o ktorom sa bavíme. Čiže späť k otázke – po dosiahnutí príjmu, ktorý nám zabezpečí základné životné potreby a trochu komfortu, treba hľadať spokojnosť a šťastie inde, nie v hmotnom zabezpečení. A pri tom hľadaní by sme si na túto cestu mali zabaliť aj trochu skromnosti.

Áno, nie každý milionár je šťastný…

Poznáme príbehy bohatých, ale nešťastných ľudí. Jeden zaujímavý výskum sa zameral na výhercov lotérie a ľudí, ktorí v rovnakom čase ochrnuli a ostali na invalidnom vozíku. Do roka bola úroveň šťastia v prípade oboch sledovaných skupín približne rovnaká. Niektorí vozičkári sa po roku cítili spokojnejší ako náhli „zbohatlíci“. Na novú situáciu sa adaptovali lepšie a rýchlejšie. Boháči neraz nezvládali obrovskú záplavu dopamínu. Robili impulzívne rozhodnutia. Tie ich pripravili o sociálne väzby a pracovný režim. Niektorí podľahli závislostiam a zhýralostiam, takže peniaze im šťastie napokon nepriniesli.

Šťastie – alebo skôr spokojnosť či naplnenosť – nie je otázkou materiálneho zabezpečenia. Dôležité sú osobné hodnoty, kvalitné sociálne vzťahy a schopnosť prežívať svoj život tu a teraz. Ľudia môžu byť šťastní, aj keď „strádajú“. Obyvatelia chudobných krajín Latinskej Ameriky, Afriky či Ázie si neraz vychutnávajú život intenzívnejšie ako my.

Napriek tomu si mnohí z nás spájajú šťastie – možno aj podvedome – s nadmernou spotrebou. Sú presvedčení, že musia mať všetkého čoraz viac. Hromadia majetok, kupujú si drahé autá, značkový tovar. Niektorí sú závislí od nakupovania. Ako vplýva konzumná kultúra na naše prežívanie?

Základnou charakteristikou konzumnej spoločnosti je spotrebné správanie, ktoré nás núti kupovať nie to, čo potrebujeme, ale to, čo chceme. Nabáda nás k životnému štýlu, ktorý si vyžaduje sústavné míňanie peňazí. Ľudia, ktorí ich majú menej, zažívajú frustráciu z toho, že nedokážu napĺňať svoje potreby tak ako tí majetnejší. Sú akoby mimo hlavného prúdu – stávajú sa vylúčenými. A ľudia, ktorí peniaze majú, sa zase obávajú, že o ne prídu a upadnú do chudoby.

„Spokojnosť nie je otázkou materiálneho zabezpečenia. Dôležité sú osobné hodnoty, kvalitné sociálne vzťahy, schopnosť prežívať svoj život tu a teraz.“

Honba za pôžitkami a potešením spojená so spotrebou a s nadbytkom súvisí okrem iného s centrom odmeny v mozgu a s vyplavovaním už spomínaného dopamínu. Keď sa dopamín v súvislosti s nejakým zážitkom, aktivitou uvoľní do organizmu, zažívame pocit spokojnosti, radosti, motivácie, šťastia. Vtedy hovoríme o dopamínovom efekte.

Dopamínová odmena je teda dôležitá pre náš pocit či stav uspokojenia, radosti, šťastia?

Áno. Je však dôležité, aby sa dopamín vyplavoval len v malých dávkach a v bežnom, každodennom živote. Napríklad keď nás poteší, že prídeme z práce domov a sme s rodinou, že môžeme okopávať záhradku, ísť na prechádzku, prečítať si dobrú knihu, vidieť východ slnka atď. Ak zažijeme silnejší zážitok, vyplaví sa pri ňom do organizmu väčšie množstvo dopamínu naraz. Ten nás ihneď dobre naladí, zažívame intenzívnejšie potešenie, radosť, slasť. Problém je v tom, že naše telo nemá nekonečnú zásobu dopamínu.

Keď nám začne chýbať, pociťujeme emocionálnu prázdnotu, neistotu, odcudzenie. Už sa nedokážeme tešiť z každodenných maličkostí a centrum odmeny v mozgu túži po ďalšom, ešte intenzívnejšom zážitku.

Mnohí sa snažia dosiahnuť ho práve nakupovaním a hromadením hmotných statkov. Je to závislé správanie, rovnaké ako pri látkových závislostiach – pri alkoholizme, narkománii, stávkovaní či gamblerstve. „Shopoholizmus“, teda závislosť od nakupovania, má aj podobné neurobiologické koreláty – pri abstinencii sa prejavuje strachom, nervozitou, ďalšou úzkosťou. Túto úzkosť môžeme síce na chvíľu potlačiť ďalším nakupovaním, ale generuje to ešte väčšiu mieru úzkosti. A konzumná spoločnosť nás v správaní závislom od spotreby cielene povzbudzuje.

„Ľudia môžu byť šťastní, aj keď ‚strádajú‘.“

Žijeme teda vo svete, na ktorý zo všetkých strán útočí konzum. Je spotrebná kultúra záležitosťou len posledných sto rokov?

V 19. storočí sa rozbiehala priemyselná revolúcia, ktorá výrazne menila spoločnosť i sociálne vzťahy. V prvých rokoch 20. storočia industrializácia naberala na obrátkach. Priemyselná výroba sa zintenzívňovala a s ňou rástli požiadavky majiteľov tovární na zvyšovanie odbytu ich výrobkov. Vznikala nadprodukcia, ktorej dôsledkom bol tlak na spotrebiteľov, aby ich kupovali. V 50. a 60. rokoch už v Amerike a západnej Európe fungovala konzumná kultúra naplno.

Revoltu voči tomu priniesla generácia hippies, ktorá odmietala žiť konzumným životným štýlom. Nechcela sa dať zaškatuľkovať do schémy „nadobudni slušné vzdelanie, to ti zabezpečí dobrú prácu a kariéru, v ktorej budeš pracovať celý svoj produktívny vek a za odmenu si budeš môcť kupovať rôzne pôžitky v podobe tovarov a služieb“.

„Veľa jedla, veľa darov, veľa odpadu. Duchovný rozmer sa z Vianoc takmer úplne vytratil.“

Na konci 20. storočia a najmä v súčasnosti konzumná kultúra zažíva nový boom vinou sociálnych sietí a nakupovania cez internet. Typickým príkladom sú Vianoce. Pôvodne predkresťanské oslavy zimného slnovratu, na ktoré nadviazali kresťanské sviatky a narodenie Ježiša, sa v posledných desaťročiach zmenili na oslavu konzumu. Veľa jedla, veľa darov, veľa odpadu. Duchovný rozmer sa z nich takmer úplne vytratil.

Akú úlohu v tom zohráva marketing a reklama?

Zásadnú. Marketing narába s emóciami a podvedomými túžbami každého z nás. Jeho priekopníkom bol Edward Bernays, synovec rakúskeho psychoanalytika Sigmunda Freuda. Žil v Amerike v prvej polovici 20. storočia a na základe strýkovej – vtedy ešte nie veľmi známej – teórie o vplyve nevedomých motivácií na rozhodovanie jedinca vypracoval ucelenú stratégiu. Nazval ju vzťahy s verejnosťou (public relations). Podstatou je myšlienka, že ľudí, teda spotrebiteľov, treba presvedčiť, že konkrétny tovar nielen potrebujú, ale aj chcú.

V roku 1929 získal Bernays zákazku od americkej tabakovej spoločnosti, ktorá chcela zmeniť postoj verejnosti k fajčeniu žien. (V tom čase fajčili na ulici len ľahké dámy.) Firma si potrebovala vytvoriť novú cieľovú spotrebnú skupinu a zvýšiť predaj cigariet. Bernays šikovne spojil predstavu emancipovanej bojovníčky za ženské práva s fajčením žien na verejnosti.

V Deň nezávislosti sa v New Yorku konal slávnostný sprievod, do ktorého zapojil skupinu feministiek, okrem iných aj svoju manželku. Zapálená cigareta v ich rukách symbolizovala pochodeň Sochy slobody a zároveň falický symbol mužskosti, ktorý prevzali. Prítomní novinári a fotografi spravili z udalosti senzáciu a fajčenie žien na verejnosti sa stalo nielen spoločensky akceptovateľným, ale aj módnym.

Bernays zabil jednou ranou štyri muchy: splnil zadanie tabakovej firmy, na kampani poriadne zarobil, spopularizoval ženské emancipačné hnutie, spropagoval strýkovu psychoanalýzu v Amerike.

„Ak to nezískam, budem mimo. Tento pocit sa spája s budovaním identity a sebadôvery, ale aj so strachom zo sociálneho vylúčenia.“

Ako sa na kulte konzumu podieľa internet a s ním súvisiace technológie? Napríklad nakupovaniu cez e-shopy podliehajú najmä mladé ženy, ktoré už majú vlastný príjem. V skriniach majú tony módnych kúskov z výpredajov, ktoré však vôbec nenosia a vyhadzujú ich.

Za bežných okolností sa s dopamínovou odmenou spája veľká drina. Pocit slasti sa dostaví vtedy, keď sa o niečo snažíme, usilujeme, vynaložíme na to námahu. Dnes si však taký efekt môžeme zabezpečiť lusknutím prstov. Keď ma niečo na internete zaujme, môžem si to takmer ihneď kúpiť vďaka počítaču či smartfónu. Nemusím ísť do obchodu ani sa naťahovať s taškami. Technológie výrazne spolupracujú na umelom zvyšovaní spotreby, ktorá v súčasnosti nadobúda bizarné rozmery.

Ďalším faktorom, ktorý podporuje spotrebnú kultúru, sú sociálne siete. Manipulujú nás v štýle „keď si kúpiš túto značku, tento výrobok, túto službu, budeš bohatší, budeš atraktívnejšia, podáš lepší výkon, viac si užiješ“. Ktorú generáciu zasahujú najviac?

Sociálne siete sú výrazným akcelerátorom. Ovplyvňujú všetky generácie, ale deti, tínedžeri a mladí dospelí sú zrejme najzraniteľnejšou skupinou.

Do spotreby ich podnecujú vzory, ktoré sledujú. Marketing využíva na propagáciu módnych značiek a iných produktov chlapčenské kapely, mladé herečky či úspešných influencerov. Zároveň pracuje so sociálnym nátlakom – musím mať rovnakú mikinu, tenisky, mejkap ako môj idol či moja kamoška, lebo je to „cool“ a zvýši to moju akceptáciu v skupine. Ak to nezískam, budem mimo. Tento pocit sa spája s budovaním identity a sebadôvery, ale aj so strachom zo sociálneho vylúčenia. A tak rodič radšej zaplatí svojmu potomkovi mobil v hodnote svojho mesačného platu.

„Technológie výrazne spolupracujú na umelom zvyšovaní spotreby, ktorá v súčasnosti nadobúda bizarné rozmery.“

Okrem toho, že sociálne siete výrazne ovplyvňujú nákupné správanie detí a mladých dospelých, formujú aj ich osobnostné črty. Badáme u nich väčší nárast narcizmu a individualizmu, ale aj úbytok sociálnych zručností. Je pre nich komplikované priamo niekomu zatelefonovať, radšej komunikujú cez textové a hlasové správy. Vďaka nim môžu reagovať s odstupom. Strácajú však schopnosť spontánne reagovať na otázky či vynájsť sa v konfliktnej situácii.

Odráža sa náš konzumný životný štýl aj na prežívaní voľného času?

U ľudí, ktorí mu podľahli, áno. V takom prípade sa stávame len konzumentmi zábavy a rozptýlenia a pocit uspokojenia si kupujeme či už v podobe exkluzívnej dovolenky, alebo iného pasívneho zážitku. Pre mnohých je napríklad pobyt v all inclusive hoteli adekvátnym spôsobom oddychu – nechcú nič riešiť, chcú sa dať obsluhovať.

Skúsenosti hovoria, že človeku stačia tri dni, kým si oddýchne a upokojí sa. Potom už prichádza chuť aktívne sa podieľať na trávení voľného času. No mnoho ľudí vyhľadáva zážitky nie preto, aby ich vnímali, ale aby si ich privlastnili.

Postavia sa pred historickú pamiatku, odfotia sa a potom fotky zavesia na sociálnu sieť, aby sa mohli pochváliť, kde boli a čo videli. Nevnímajú atmosféru miesta, nie sú spojení so sebou ani s ľuďmi okolo, nie sú prítomní tu a teraz. Dopamínový efekt takého zážitku je prchavý.

Samozrejme, všetko závisí od kritérií a individuality človeka, ako si predstavuje svoje voľnočasové aktivity.

„Sociálne siete ovplyvňujú nákupné správanie detí a mladých dospelých, formujú aj ich osobnostné črty. Badáme u nich nárast narcizmu, individualizmu aj úbytok sociálnych zručností.“

Zasahuje spotrebné správanie aj do sociálnych vzťahov?

Áno. Na sociálnych sieťach si vytvárame bubliny, kde komunikujeme s ľuďmi, ktorí sú nám podobní. Môžeme sa cez nich zrkadliť a podporovať svoj narcistický mód prežívania. Na druhom človeku nám vlastne až tak nezáleží, skôr tu ide o to, aby sme my boli dobre vnímaní tými druhými, aby sme od nich získali pocit uznania, spoločenský kredit. V takejto skupine sa vzájomne odmeňujeme náklonnosťou, ale chýba tam blízkosť, hlbší záujem o ostatných.

Týka sa to aj partnerských vzťahov. Niektorí ľudia si vyberajú partnera podľa klasického klišé dobre situovaný muž – atraktívna žena. Takýto obraz vzťahu potom ukazujú na sociálnych sieťach, chvália sa ním. Aký však je v skutočnosti?

„Na sociálnych sieťach si vytvárame bubliny, kde komunikujeme s ľuďmi, ktorí sú nám podobní. Môžeme sa v nich zrkadliť a podporovať svoj mód prežívania.“

Čo je narcistický mód prežívania?

Veľmi zjednodušene, ak sa pozeráme na vývin ľudskej osobnosti z hľadiska hlbinnej psychológie vychádzajúcej z freudovskej psychoanalýzy, dôležitých je prvých päť rokov života. Väčšina ja sa formuje v období, na ktoré si takmer vôbec nepamätáme.

Jedna z prvých fáz v živote je orálna fáza. Dojča prijíma potravu cez kontakt s prsníkom alebo fľašou a je úplne odkázané na starostlivosť. Z jeho pohľadu je tu celý svet na to, aby napĺňal jeho potreby. Hovoríme o primárnom narcizme. Nasledujú ďalšie fázy vývoja, počas ktorých ego postupne dozrieva. Dieťa začne chodiť, hovoriť, nadväzovať sociálne vzťahy. Dospelý človek by už mal mať zrelé ego, ktoré vie nielen pasívne prijímať, ale aj aktívne dávať.

Problém je v tom, že mnohí ľudia sú zafixovaní v nezrelej orálnej fáze vývoja spojenej s primárnym narcizmom. Sú teda závislí od neustáleho uspokojovania svojich potrieb aj v dospelosti. A aby ich naplnili, hľadajú rôzne pôžitky, slasti. Práve toto využíva marketing. Ponúka im nekonečne veľa spôsobov plytkého uspokojenia, za ktorým však znovu nasleduje neistota, úzkosť, frustrácia a opätovná snaha naplniť svoje potreby. Keďže nemajú zrelé ego, o ktoré by sa mohli oprieť, nevedia si vybudovať vlastnú identitu. Preto si ju kupujú.

„Mnohí ľudia sú zafixovaní v nezrelej orálnej fáze vývoja spojenej s primárnym narcizmom. Sú závislí od neustáleho uspokojovania svojich potrieb.“

Vplývajú na zrelosť či nezrelosť osobnosti aj iné faktory?

Z hľadiska vývinovej psychológie sa na zrelosti osobnosti podieľajú nielen faktory súvisiace s výchovou do piateho roka života. Vývoj a zrenie osobnosti prebiehajú prakticky celý život a do hry vstupujú aj genetické danosti a výrazne i spoločenské podmienky, v ktorých fungujeme.

Pre človeka je prirodzené žiť komunitne. Kedysi dieťa vyrastalo v spoločenstve, ktoré tvorila nielen najbližšia, ale aj širšia rodina, priatelia, známi. To mu zabezpečovalo uspokojenie vzťahových potrieb a zaisťovalo bezpečné prostredie. Dnes dieťa zväčša vyrastá v atomizovanej rodine, ktorú tvorí otec, mama, jeden, maximálne dvaja súrodenci. Ak mu v takej rodine chýba láska, akceptácia či bezpečie, má len málo možností, kde a u koho si ich nedostatok môže kompenzovať a nahradiť. To výrazne oslabuje možnosť zrenia osobnosti a budovania pevného ega a sebahodnoty.

Čo máme robiť, aby sme zmiernili tlak všadeprítomného konzumu a vyhli sa vplyvu manipulatívnej reklamy?

V prvom rade potrebujeme pochopiť, že je oveľa dôležitejšie byť ako mať. Mali by sme si uvedomiť, čo konzumný životný štýl prináša, a vnímať ho s odstupom. Život nie je len o tom, aby sme uspokojovali svoje potreby, nakupovali tovary a hromadili majetok. Život je najmä o bytí, rozvíjaní vzťahov, vychovávaní detí, zveľaďovaní prostredia a krajiny okolo nás a v neposlednom rade aj o kultivácii samého seba. Je to cesta na každý jeden deň počas celej našej existencie.

„Potrebujeme pochopiť, že je oveľa dôležitejšie byť ako mať.“

„Peniaze sú prostriedkom vedúcim k nejakému cieľu, nie samotným cieľom.“

Psychické poruchy nikdy nemajú jednu príčinu. Ale faktom je, že existenciálne prázdno zapríčinené konzumným životom nám vie spôsobiť vážne problémy.

S klientmi, ktorí ku mne chodia na psychoterapeutické sedenia, sa často rozprávam o hodnotových otázkach. Jeden mi napríklad nedávno prezradil, že sa mu konečne podarilo rozbehnúť projekt, na ktorom dobre zarobil. Pocit uspokojenia, ktorý očakával, sa však – na jeho prekvapenie – vôbec nedostavil. Až neskôr pochopil, že peniaze sú len prostriedkom vedúcim k nejakému cieľu, nie samotným cieľom. Ten si treba nájsť. Je to vlastne o zmysle života.

Ako byť šťastný, keď tlak okolia velí nakupovať?

Nájdite odvahu vystúpiť z komfortnej zóny.

Robte veci iným spôsobom ako tým naučeným a buďte skromnejší. Existujú komunity minimalistov, ktorí sa snažia vlastniť čo najmenej vecí. To neznamená, že musíte žiť minimalisticky aj vy, môžete však kontrolovať svoje nákupné správanie a vnímať veci a zážitky, ktoré vám ponúkajú skutočný pocit naplnenia. A produkovať menej odpadu.

Udržiavajte sociálne vzťahy.

Nie cez sociálne siete, ale naživo. Lepšie je niekomu zavolať alebo si s ním rovno dohodnúť stretnutie ako mu poslať textovú či hlasovú správu. Človek je sociálny tvor, odstrihnutie od reálnych kontaktov mu spôsobuje stres, neistotu pri budovaní sebahodnotení. Sebahodnota sa totiž vytvára v zrkadle vzťahov. Ak si ju potvrdzujete len v podobe lajkov, zrkadlo je pokrivené. Sociálne siete zvyšujú pochybnosti o samom sebe, zapríčiňujú väčšiu mieru úzkosti, frustrácie a odcudzenia.

Tešte sa z maličkostí.

Snažte sa byť prítomní tu a teraz. Prežívajte radosti a uspokojenie v každodennom živote. Vnímajte svoje telo, myseľ, najbližšie vzťahy, okolie.

Buďte v kontakte s prírodou.

Pri dlhšom pobyte v prírode sa zbavujete vonkajších rozptýlení umelého sveta. Iste, raz otravuje hmyz, raz je zima, inokedy nemáte wi-fi signál a musíte sa konfrontovať sami so sebou a so svojimi nepríjemnými myšlienkami. To všetko však potrebujete spracovať, lebo je to súčasť vašej identity.

Uvedomte si, že marketing pracuje s nevedomými túžbami, predstavami a symbolmi.

Reklama presviedča, že firma, ktorá značku či tovar predáva, sa snaží správať zodpovedne k planéte a je eko či bio. Spája ekologické cítenie svojich spotrebiteľov so značkou firmy a tí potom nadobudnú pocit, že keď si kúpia jej produkty, správajú sa zodpovedne k planéte. Je to však „greenwashing“. K planéte sa budete správať zodpovedne vtedy, keď si nekúpite nič, čo naozaj nepotrebujete. Inak ju len budete zanášať ďalším odpadom.

Majte na pamäti, že nie ste schopní filtrovať množstvo marketingového obsahu.

Reklama sa na vás valí zo všetkých strán a je v nej veľa podprahových momentov. Ak nakupujete v strese a rýchlo, automaticky siahate po produktoch, ktoré sú vám známe. Nevyberáte si podľa kvality, nečítate malé písmená, ale kupujete to, čo poznáte z reklamy, hoci si to vôbec neuvedomujete.

Pri nakupovaní sa rozhodujte podľa toho, čo potrebujete, nie podľa toho, čo chcete.

Keď sa tým začnete riadiť, zistíte, že máte oveľa menšie výdaje a môžete sa venovať aj iným aspektom života ako len zarábaniu a míňaniu peňazí.

Gabriel Hrustič

Je špecialistom v odbore klinická psychológia. Psychológiu študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde v súčasnosti prednáša klinickú psychodiagnostiku. Pracuje v Psychiatrickej nemocnici P. Pinela v Pezinku na pozícii vedúceho klinického psychológa. Má aj privátnu prax. Zameriava sa na individuálnu i párovú psychoterapiu dospelých.