Lívia Rášová: Ovčia vlna je vzácny lokálny zdroj, nie odpad

Naskočila „na vlnu“ a založila odevnú značku Vlna pod Tatrami. Pletie a predáva čoraz populárnejšie svetre a doplnky. O ovčej vlne, pomalej móde a podnikaní v rukách inšpiratívnej ženy sa rozprávame s mamou a podnikateľkou v čase, keď má takýto typ remeselného živobytia obdiv a veľký potenciál, no aj ťažké podmienky na fungovanie a rozvoj.

Každý kúsok z jej dielne je ručne vyrobený originál. Používa prírodné materiály a z Liptova, ku ktorému ovce a vlna neodmysliteľne patria, sa snaží prispievať k rozvoju pomalej a uvedomelej módy. Paradoxne, sama sa k slovenskej vlne dostala obchádzkou – cez islandské ovce.

Lívia Rášová sa zameriava na tvorbu ručne pletených odevov, odevných doplnkov a autorských textílií z ovčej vlny a upcyklovaných materiálov. „Nechcem kopírovať ľudovú výrobu ani folklórne vzory, mojou ambíciou je prepájať tradičné remeslo s rôznymi textilnými technikami a aktuálnymi trendmi,“ vraví odevná dizajnérka, historička umenia, kurátorka a zároveň podnikateľka.

Z rozhovoru sa dozviete, že:

• tradičné pletacie techniky, kedysi známe na väčšine územia Slovenska, dnes nájdete skôr na Islande ako u nás;
• stopercentnú ovčiu vlnu – produkt, o ktorom by ste si mohli myslieť, že by mal byť na Slovensku bežne dostupný – zoženiete ťažko a s pôvodom v Ázii alebo Austrálii;
• ovce sa stali pre svojich majiteľov neraz až bremenom.

S Líviou Rášovou hľadáme odpoveď aj na kľúčové otázky: Prečo je to vlastne tak? A prečo je podnikanie s tradičným remeslom v duchu udržateľnosti také náročné, že uživiť ním rodinu môže byť na dlhé roky iba snom?

Vyštudovali ste odevný dizajn v Ružomberku. Prečo ste neostali pri móde a rozhodli ste sa študovať dejiny umenia v Bratislave?

Strednú umeleckú školu som končila ako devätnásťročná. O profesii som vtedy ešte veľa nevedela, ale už som vnímala, že slovenský textilný a odevný priemysel upadá. V bývalom Československu mal bohatú tradíciu, no po revolúcii sa väčšina štátnych podnikov sprivatizovala. Mnohé známe fabriky skrachovali, lebo nedokázali konkurovať zahraničným, a tie, ktoré prežili, vyrábali pre západné trhy. Stroje sa postupne rozpredali alebo skončili na skládkach a veľa ľudí prišlo o prácu.

„Vlna končí ako odpad. Niektorí ju radšej hromadia na povale alebo spália.“

V deväťdesiatych rokoch sa u nás začali budovať veľké nákupné centrá s množstvom lacného zahraničného oblečenia, ktoré neskôr dostalo pomenovanie fast fashion – rýchla móda. O ekologickej, trvalo udržateľnej móde sa vtedy ešte vôbec nehovorilo a ja som nemala okolo seba ľudí, pedagógov, s ktorými by som sa o tejto téme mohla rozprávať. V odevnom dizajne som preto nevidela zmysel a rozhodla som sa študovať dejiny umenia.

Prvé pracovné miesto ste získali v Slovenskom múzeu dizajnu v Bratislave. Tam ste zotrvali len tri roky. Prečo?

Pracovala som tam ako dokumentaristka a kurátorka a podieľala som sa aj na niekoľkých výskumných projektoch a výstavách. Hoci ma táto práca napĺňala, uživiť sa ňou nebolo jednoduché. Platy v kultúre boli žalostne nízke, ceny nájmov v Bratislave, naopak, vysoké. Chcela som sa preto posunúť ďalej.

Rozhodli ste sa teda hľadať príležitosť v zahraničí?

S kamarátkou sme v roku 2018 vycestovali na Island. Tento ostrov ma fascinoval, chcela som spoznávať krajinu a zároveň si zarobiť. Našla som si prácu v reštaurácii špecializujúcej sa na krevety a žila som v Selfosse, treťom najväčšom islandskom meste. Bývala som na farme a do práce som chodila stopom. Niekedy to bolo poriadne dobrodružstvo. Drsné severské podmienky mi však neprekážali, na podobné som bola zvyknutá z domu – narodila som sa v Novej Lesnej vo Vysokých Tatrách.

„Islanďania milujú svetre z domácej ovčej vlny. Nosia ich aj preto, že sú súčasťou ich národného dedičstva.“

Pri cestovaní som sa často stretávala s typickým obrazom islandského vidieka – s ovcami pasúcimi sa na holých ostrovných pahorkoch. Zdalo sa mi, že ich tam žije hádam dvakrát viac než ľudí. Pritom ich nechovajú iba na mäso či mlieko, ale aj na vlnu.

Nápad venovať sa práci s vlnou teda vznikol na Islande?

Áno. Islanďania milujú svetre z domácej ovčej vlny. Nosia ich aj preto, že sú súčasťou ich národného dedičstva. Vo všeobecnosti si veľmi vážia remeslá a sú praktickí – zapnú si televízor a štrikujú. Ženy aj muži. Na svetroch pritom nenájdete soby či kone, ako by ste si možno mysleli, ale jednoduché geometrické vzory. Priadzu, ale aj hotové svetre či iné doplnky si kúpite dokonca v bežnom supermarkete. To všetko ma fascinovalo.

Poprosila som preto svoju domácu, aby ma naučila štrikovať. Prečítala som veľa kníh o pletení a skontaktovala som sa so Slovenkou, ktorá žila stoosemdesiat kilometrov odo mňa. Technikou mokrého plstenia spracovávala islandskú vlnu a svoje výrobky predávala vo vlastnom obchode.

Popritom som pátrala, ako je to s vlnou na Slovensku. Vedela som, že aj u nás sa kedysi vo veľkom chovali ovce a spracovanie vlny patrilo k tradičným slovenským remeslám. Zistila som však, že stopercentnú vlnenú priadzu dnes v bežných obchodoch prakticky nenájdete. Predávajú ju najmä špecializované predajne a e-shopy. Navyše často pochádza z Ázie alebo z Austrálie a je drahá.

Neuvažovali ste, že na Islande zostanete a rozbehnete tam vlastný biznis? Alebo že budete ďalej cestovať po Európe a usadíte sa v krajine s lepšími podmienkami na profesijné uplatnenie než na Slovensku?

Nie, chcela som sa vrátiť domov a založiť si rodinu. Ak si chcete v zahraničí nájsť prácu v oblasti umenia, nevystačíte si s angličtinou, musíte ovládať aj miestny jazyk.

Po návrate som sa rozhodla zistiť o slovenskej vlne čo najviac. Kontaktovala som remeselníkov, ktorí mi ukázali, ako sa vlna ručne spracováva a ako sa z nej vyrábajú koberce a odevy. Chodila som aj za pastiermi oviec z Liptova, Vysokých a Nízkych Tatier. Pýtala som sa ich, aké plemená chovajú, kedy a ako ovce strihajú a s akými druhmi vlny môžem pracovať.

Čo všetko ste vypátrali?

Okrem iného som sa dozvedela veľa o histórii chovu oviec a o remeselnom spracovaní vlny na Slovensku. V 15. storočí časť nášho územia kolonizovali Valasi, kočovní pastieri pochádzajúci najmä z oblastí dnešného Rumunska. Ich ovce dokázali žiť aj vo vyšších nadmorských výškach, a tak sa v Karpatoch rýchlo udomácnili. Chovali sa nielen na mlieko a mäso, ale aj na vlnu.

„Chcela som sa vrátiť.“

Cechoví remeselníci aj ľudia na dedinách mali valchy, na ktorých sa vlna plstila. Na vretienku sa z nej potom vyrábala priadza, ktorú spracovávali na tkáčskych stavoch. Z vlnenej tkaniny vznikali odevy, napríklad plstené nohavice, klobúky, kapce, rukavice. Pre Gemer a Hont sú typické guby – kabátce, vesty či koberce z dlhého ovčieho vlasu.

Je pravda, že na konci 19. storočia sa na našom území chovalo až milión tristotisíc oviec?

Áno. Postupne však chov oviec upadal. Vlna sa síce spracovávala naďalej, ale ľudia sa naučili využívať aj ďalšie prírodné vlákna, najmä ľan a konope. Po druhej svetovej vojne sa do Európy začala dovážať bavlna a z Ameriky sa rozšírili syntetické vlákna, ktoré si ľudia obľúbili pre pestrosť farieb, ľahkú údržbu a nízku cenu. Aj slovenská spoločnosť sa postupne menila z rurálnej na mestskú a ľudia začali uprednostňovať modernejšie oblečenie.

Vlna sa u nás využívala ešte aj v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia. Ľudia ju odovzdávali štátnym podnikom. Spomedzi mnohých spomeniem Vlněnu v Brne, ktorá sa považovala za „československý Manchester“. Na oplátku dostávali priadzu alebo hotové výrobky. Po Nežnej revolúcii sa dovtedy uzavretý socialistický trh otvoril a začal sa prispôsobovať novým, trhovým a „kapitalistickým podmienkam“. To, žiaľ, napokon viedlo k zániku masového spracovania vlny. Ale o tom som už hovorila.

Niekde ste sa vyjadrili, že vlna je dnes nočnou morou chovateľov oviec. Prečo?

Ovcu treba strihať raz či dva razy ročne. Chovateľ si musí objednať strihača a zaplatiť mu za prácu. Z jednej ovce pritom získajú dva až štyri kilogramy vlny. Jej ďalšie spracovanie je technologicky aj finančne náročné, takže často sa neoplatí. Vlna preto zvyčajne končí ako odpad.

Keďže ide o biologický materiál, mala by sa v prípade, ak sa nedá inak využiť, odniesť do kafilérie. To však pre chovateľa znamená veľkú finančnú položku. Niektorí preto vlnu radšej hromadia na povale alebo ju spália.

V istom momente ste si teda uvedomili, že spracovaním vlny a výrobou produktov z nej môžete aspoň trochu podporiť udržateľnú módu a zhodnocovanie odpadu.

Áno. Aj preto som sa po návrate z Islandu prihlásila na ročný vzdelávací program v Sokratovom inštitúte, ktorý zastrešuje občianske združenie Živica. Môžete sa tam prihlásiť s nápadom na spoločensky prospešný projekt. Ja som sa zamerala na prácu s vlnou, na hľadanie možností jej zmysluplného využitia a na vzdelávacie workshopy so stredoškolákmi.

O problematike vlny ako textilného odpadu, lokálnych zdrojov a ich využitia sa vtedy hovorilo málo. Považovala som za zmysluplné upozorňovať na túto tému práve mladých ľudí.

„Mnohé deti ani netušili, z ktorého zvieraťa vlna pochádza.“

O rok neskôr však prišiel covid a musela som sa preorientovať na materské školy a prvý stupeň základných škôl. Prekvapilo ma, že mnohé deti ani netušili, z ktorého zvieraťa vlna pochádza. Na vzdelávacích kurzoch videli, ako sa spracúva a čo všetko sa z nej dá vyrobiť. Išlo však o neziskový projekt a ja som začala premýšľať, ako svoje vedomosti a zručnosti využiť aj v bežnom živote.

Ozvala sa vo vás odevná dizajnérka, ktorá túži vytvoriť niečo vlastné?

Dá sa to tak povedať. Zrodila sa vo mne myšlienka vytvoriť kolekciu pletenín z lokálnej vlny, ktorá by ma vystihovala ako človeka a zároveň by odrážala krajinu, z ktorej pochádzam. Začala som navrhovať jednoduché funkčné výrobky na každodenné používanie – obaly na notebooky a mobily, taštičky či hračky, ale aj svetre, vesty, čiapky, čelenky, rukavice. V roku 2022 som založila značku Vlna pod Tatrami a odvtedy ju rozvíjam.

Prvú kolekciu som nazvala Herbarium, pretože je inšpirovaná liečivými a zákonom chránenými rastlinami, ktoré som umelecky prenášala do vzorov. Zámerne som sa vyhýbala ľudovým ornamentom – nemyslím si, že „slovenské“ sa musí rovnať aj „folklórne“.

V súčasnosti pracujem na novej kolekcii Steep Roads. Inšpirovala som sa témou slovenského horolezectva sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia. Bude farebne jednoduchšia a ešte funkčnejšia.

„Prináša to istý typ úľavy, keď dizajnér nemusí denne rátať každé euro a môže sa aspoň na istý, presne daný čas naplno venovať navrhovaniu, ‚prototypovaniu‘ a finálnej výrobe.“

Mojím cieľom však nie je produkovať každý polrok novú kolekciu, pretože zastávam ideu udržateľnosti a toto by bolo v rozpore s mojím presvedčením. Nemyslím si, že každý človek potrebuje mať v skrini päť vlnených svetrov – stačí i jeden, lebo ak je kvalitný, vydrží aj desať rokov.

Kde máte ateliér?

Spočiatku som robila doma, ale neskôr som potrebovala oddeliť rodinný život od pracovného. Mám päťročné dvojčatá. Sú to živí chlapci, ktorí dajú zabrať. Preto som si prenajala samostatný priestor.

Tento priestor funguje ako showroom, dielňa aj sklad. Je vzdialený pár minút od nášho domu v Liptovskom Trnovci, kde som sa s rodinou usadila. Najprv som pracovala sama, teraz už mám spolupracovníčky, šikovné pletiarky z dediny. Samozrejme, o návrhy, komunikáciu so zákazníkmi a predaj sa stále starám ja. V lete mi robila spoločnosť aj prvá stážistka, študentka dizajnu, ktorá so mnou pracuje na novej kolekcii.

Kto sú vaši zákazníci?

Mojou cieľovou skupinou sú ľudia, ktorí hľadajú originalitu, uprednostňujú kvalitu pred kvantitou, vyhľadávajú prírodné materiály a záleží im na budúcnosti a udržateľnosti. Značku Vlna pod Tatrami nájdu v rovnomennom e-shope aj v niekoľkých kamenných predajniach. Väčšinu klientov však získavam osobne na umeleckých podujatiach, dizajnových marketoch, výstavách a workshopoch, na ktorých sa prezentujú lokálne kreatívne značky.

„Nemyslím si, že ‚slovenské‘ sa musí rovnať aj ‚folklórne‘.“

Chcem ľuďom ponúkať produkty s príbehom, preto je pre mňa dôležitý osobný kontakt a rozhovor. Aj samotní klienti hovoria, že moje výrobky vyzerajú v skutočnosti ešte krajšie ako na neosobnej dvojrozmernej fotografii na internete.

Rada chodím napríklad do Bratislavy na Dni majstrov ÚĽUV, na jesenné verzie Dobrého trhu na Panenskej ulici či do Vydrice, ale aj na vianočné markety do Košíc, Martina a podobne. Klasické jarmoky, kam sa ľudia chodia zabaviť, zjesť klobásu a kúpiť si niečo lacné, pre mňa z hľadiska produktov, ktoré ponúkam, nie sú vhodné.

Médiá nazvali vašu ekoznačku nádejným startupom. Považujete svoju podnikateľskú aktivitu za startup?

Nemyslím si, že ide o startup, skôr je to projekt. Spočiatku som verila, že ma plne uživí, ale venujem sa mu už päť rokov a zatiaľ sa to nepodarilo. A to napriek tomu, že som sa snažila skĺbiť ho s materskou dovolenkou, s prácou kurátorky v Liptovskej galérii Petra Bohúňa či s financovaním z grantových projektov.

Obe moje kolekcie podporil formou štipendia z verejných zdrojov Fond na podporu umenia. Dnes je to síce veľmi kontroverzná inštitúcia, avšak musím dodať, že tieto formy podpory kultúry, domáceho umenia a tvorby sú pre ich stabilný vývoj nevyhnutné. Som za ne preto veľmi vďačná.

Ešte predsa len na vysvetlenie: prináša to istý typ úľavy, keď dizajnér nemusí denne rátať každé euro a môže sa aspoň na istý, presne daný čas naplno venovať navrhovaniu, „prototypovaniu“ a finálnej výrobe. Bez dostatočného času, bez možnosti pokusov a chýb totiž nie sú dobré výsledky.

„Za najväčší problém považujem rastúce ceny prenájmu predajných priestorov na podujatiach. Keď prirátam dopravu, dane, odvody a ďalšie náklady, niekedy si zarobím len na ich pokrytie.“

A keďže bez pravidelného príjmu to naozaj nejde, tento rok som sa zamestnala na čiastočný úväzok aj ako pedagogička na Strednej škole umeleckého priemyslu v Ružomberku. Stredoškolských študentov odboru odevný dizajn a scénická a kostýmová tvorba učím zatiaľ len krátko, ale verím, že im pomôžem v ich smerovaní a rozvoji.

S akými problémami sa ako drobná živnostníčka v našej krajine najčastejšie stretávate?

Tak ako iné ženy – podnikateľky, živnostníčky či zamestnankyne –, aj ja musím deliť svoj čas medzi starostlivosť o deti, domácnosť a prácu. Našťastie mám dobré rodinné zázemie. Manžel pracuje v IT sektore a od začiatku ma v mojich podnikateľských zámeroch podporoval.

Uvedomujem si, že presadiť sa na trhu nie je jednoduché a bez vytrvalosti to nejde. Stále mám veľa dobrých nápadov, ktoré by som chcela realizovať. Za najväčší problém však považujem rastúce ceny prenájmu predajných priestorov na podujatiach a trhoch, kde by som mohla svoje výrobky prezentovať.

Keď k tomu prirátam dopravu, dane, odvody a ďalšie náklady, niekedy si zarobím len na ich pokrytie.

V roku 2024 ste sa dostali medzi finalistov environmentálnej ceny Atlas, ktorú každoročne vyhlasuje Nadácia VÚB banky. Nepomohla vám napríklad medializácia spojená s týmto ocenením pri podpore vašej značky?

Vážim si, že odborníci ocenili môj projekt ako jeden z troch najlepších v kategórii eko startup. Vtedy som poskytla niekoľko rozhovorov do médií a objavila som sa aj v dokumentárnom filme Nadácie VÚB banky. Medializácia mi síce priniesla väčšiu dôveryhodnosť, ale z podnikateľského hľadiska ma až tak veľmi neposunula.

Nepomohlo by vám napríklad, keby banka alebo nejaká veľká korporácia odkúpili vaše výrobky a ponúkali ich zamestnancom či klientom ako darčeky?

Ak máte na mysli merch (reklamný tovar – oblečenie, doplnky alebo predmety s potlačou, logom, názvom, motívom; pozn. red.), spolupracovala som so Slovenskou skialpinistickou organizáciou a so spoločnosťou vyrábajúcou pneumatiky. Z väčších korporácií zatiaľ podobná ponuka neprišla.

Viem si však predstaviť, že by takáto firma sprístupnila vstupné priestory svojej budovy drobným remeselníkom a umelcom. Tí by tam mohli napríklad pred Vianocami, ale aj inokedy bezplatne prezentovať a predávať svoje výrobky a diela. Mohlo by to byť zaujímavé nielen pre zamestnancov, ale aj pre klientov firmy.

„Nemyslím si, že každý človek potrebuje mať v skrini päť vlnených svetrov – stačí i jeden, lebo ak je kvalitný, vydrží aj desať rokov.“

Pochádzate z Vysokých Tatier, bývate na Liptove. Zrejme máte blízko k horám a horským športom. Ako si čistíte hlavu od pracovných povinností?

Kedysi som sa venovala skialpinizmu, letnej a zimnej turistike. Vyrastala som na zjazdových lyžiach a bežkách. Momentálne som však rada, ak si napríklad v lete stihnem aspoň zaplávať. Liptovskú Maru máme päť minút pešo od domu. Okolo Liptovského Trnovca sa nachádzajú aj malé kopčeky, tie sú v zime vhodné na bežkovanie. Deti sa už spúšťajú na menších lyžiarskych svahoch v okolí, takže pomaly sa vraciam aj k zjazdovému lyžovaniu.