Matúš Bakyta: Dôležité je prekonať strach zo zmeny 

Je pravda, že muži neplačú? A že najprv musia postaviť dom, zasadiť strom a potom splodiť syna? Alebo platí už zľudovená hláška z reklamy, že aj muži majú svoje dni? O mužoch – ale nielen o nich – a o tlakoch, ktoré na nás všetkých vyvíja súčasná spoločnosť, sa rozprávame so psychológom Matúšom Bakytom.

Výskumy hovoria, že sociálnu úzkosť a finančný stres zažívajú najmä ženy. Lenže aj muži sú pod neustálym tlakom. Očakáva sa od nich, že budú dobre zarábať, vlastniť aspoň jeden byt a jedno auto, mať železné nervy aj svaly. Majú byť racionálni, rozvážni, ale zároveň chápaví a nežní k opačnému pohlaviu. Do akej miery vnímajú emocionálne, finančné a sociálne tlaky, ktoré ich nútia byť úspešnými a výkonnými? Ako k týmto tlakom prispievajú očakávania spoločnosti, „výchova z domu“, ale aj ekonomická realita – rastúca inflácia, zvyšujúce sa ceny bývania a náklady na výchovu detí či neistota na trhu práce?

Viete, že čoraz viac mužov si kladie otázku: Kto vlastne som v tomto rýchlo sa meniacom svete?

A prečo sa čoraz viac mladých mužov vyhýba partnerským záväzkom? Nechcú si zakladať rodiny vzhľadom na finančnú a ekonomickú nestabilitu alebo preto, že nezávislý single životný štýl je v móde? Alebo sa nechcú zodrať v práci ako generácia ich rodičov a starých rodičov? A prečo mnohí muži v zrelšom veku bojujú so zdravotnými ťažkosťami či závislosťami, ktoré súvisia s extrémnym pracovným nasadením?

„Rodinná výchova, ale aj spoločnosť kladú veľký dôraz na výkon a porovnávanie – najmä ak v detstve zažijeme viac kritiky ako uznania. Traumy z tohto obdobia sa neraz naplno prejavia až v dospelosti. Objavuje sa pocit nedostatočnosti a zlyhania, ktorý sa odráža na telesnom aj duševnom zdraví. Týka sa to nielen mužov, ale aj žien,“ upozorňuje psychológ Matúš Bakyta, ktorý sa venuje najmä pracovnému vyhoreniu a EMDR terapii, teda liečbe traumy, úzkosti a depresie.

Niekoľko rokov ste pracovali v dobrovoľníckom sektore, neskôr ste sa živili ako vodič mikrobusu a dnes pôsobíte ako psychológ. To je zaujímavý pracovný príbeh. Poviete o ňom viac?

Mal som 18 rokov, končil som elektrotechnickú priemyslovku a rozmýšľal, čo ďalej. Bol začiatok 90. rokov, obdobie po novembrovej Nežnej revolúcii, keď sa vzmáhal dobrovoľnícky aktivizmus. Práca v neziskových organizáciách mi dávala zmysel, no bola veľmi náročná. Po dvanástich rokoch sa môj zápal vytratil, vyhorel som do tla. Vysoké nasadenie a dlhodobý stres spôsobili, že som zápasil s pocitmi zlyhania a s depresívnymi stavmi. Bol som podráždený, v ničom som nenachádzal uspokojenie, vyhýbal som sa ľuďom, utiekal som sa k internetu. Vtedy som si ešte neuvedomoval, že ide o vyhorenie. Taký termín som vôbec nepoznal.

Požičal som si peniaze a kúpil starší mikrobus. Práca vodiča ma bavila – musel som síce splácať auto, ale v porovnaní s prácou v mimovládnom sektore to bola malina. Mal som oveľa menšiu zodpovednosť ako predtým. Stačilo doviezť ľudí či tovar z bodu A do bodu B, vypísať faktúru a hotovo.

Popri tom som študoval psychológiu. Tam som sa prvýkrát stretol s pojmom pracovné vyhorenie a začal som pripravovať semináre o tejto problematike – najprv pre ľudí z neziskoviek, ktorých som poznal vďaka kontaktom z minulosti, neskôr som začal poskytovať individuálne aj skupinové poradenstvo v súkromnej praxi.

„Typickým stereotypom, ktorý chlapec vníma odmalička, je: Neplač, neprejavuj emócie! Ja ironicky dodávam: Veď predsa platí chlap – hrdina – dub – stroj!“

Vyhľadávajú vaše služby skôr ženy alebo muži? Čo si myslíte o stereotypnej predstave, že žena sa z problémov vyrozpráva kamarátke pri káve, zatiaľ čo muž všetko drží v sebe a verí, že ak problém nepomenuje, neexistuje?

Čo sa týka klientely, je to asi „pol na pol“. Našťastie doba sa zmenila a duševné zdravie už nie je tabu ako pred covidovou pandémiou – ani pre ženy, ani pre mužov. Niektorí klienti ku mne prídu po tom, čo si prečítajú rozhovor alebo vypočujú podcast. Osloví ich môj príbeh a rozpoznajú u seba podobné príznaky vyhorenia, aké som mal ja. Iní prídu na podnet partnerky.

Napriek tomu štatistiky uvádzajú, že muži vyhľadávajú pomoc zriedkavejšie ako ženy a samovraždy páchajú štyrikrát častejšie. Okrem iného za to môžu aj tradičné vzorce správania. Typickým stereotypom, ktorý chlapec vníma odmalička, je: Neplač, neprejavuj emócie! Ja ironicky dodávam: Veď predsa platí chlap – hrdina – dub – stroj!

Hoci doba sa mení a spoločnosť už duševné zdravie neignoruje, pre mnohých mužov je stále ťažké vyrovnávať sa s nereálnymi očakávaniami, s neúspechmi, so stresom. Prečo si tak často nepriznávajú, že je toho na nich veľa, a nevyhľadajú odbornú pomoc?

Nedá sa to zovšeobecňovať. Závisí to od vzdelania a možností každého jedinca. Nemám ružové okuliare, svet nie je spravodlivý. Sú ľudia, ktorí žijú v hladových dolinách a majú dve či tri zamestnania, aby uživili seba alebo rodinu. Tí nemajú toľko možností uvažovať o duševnom strese alebo liečbe tráum.

Ani naši predkovia netušili, že existuje nejaká psychológia. Moja babička spomínala, že nemali čas na reči – vstávali pred svitaním, aby obriadili dobytok, a celý deň robili na poli, inak by neprežili zimu. Klienti, ktorí ku mne chodia, nemusia riešiť existenčné otázky. Majú „luxus“ venovať sa – ak chcú – aj svojmu duševnému zdraviu.

Čo najviac trápi mužov?

Keďže sa zameriavam najmä na pracovné vyhorenie, najčastejšie ma navštevujú klienti s pracovnými problémami. Jedna z definícií vyhorenia hovorí, že vzniká ako dôsledok dlhodobého stresu. Každý z nás je pod nejakým tlakom, ale máme určité mechanizmy, ako ho zvládať. Ak sme však v strese dlhodobo, tieto mechanizmy postupne strácame.

„Ľudia v hladových dolinách majú aj dve či tri zamestnania, aby uživili seba alebo rodinu. Tí nemajú toľko možností uvažovať o duševnom strese alebo liečbe tráum.“

Mimochodom, pôvodne sa stres vnímal ako fyzikálna veličina – odolnosť materiálu voči tlaku. Až s rozvojom psychologických vied sa začalo hovoriť aj o psychickom či biologickom strese ako o stave organizmu, ktorý reaguje na podnety narúšajúce jeho rovnováhu.

Ako sa vyhorenie prejavuje?

Fyzicky sa najčastejšie prejavuje tráviacimi či srdcovo-cievnymi poruchami, bolesťami hlavy alebo chrbtice, prípadne náhlymi úrazmi – človek si napríklad z ničoho nič zlomí nohu. Telo skrátka signalizuje, že niečo nie je v poriadku.

Medzi psychické príznaky patria nespavosť, podráždenosť, výbušnosť, strata sexuálneho libida či neschopnosť vyjadriť pocity. Mal som klienta, ktorému syn povedal: „Tato, veď ty sa vôbec neusmievaš.“ Až vtedy si uvedomil, že musí so sebou niečo spraviť. Tretím indikátorom sú závislosti, ktoré ponúkajú únik z rutiny. Klient povie: „Akosi viac pijem, fajčím, hrám hry na počítači.“ Vážnou závislosťou je aj vorkoholizmus, extrémne pohltenie prácou.

Ak lekár pacienta vyšetrí a výsledky sú v norme, jeho ťažkosti zrejme súvisia so psychosomatickým stresom. Mnohí idú na doraz a pomoc vyhľadajú až po kolapse. Ignorujú symptómy, ktoré sú ako blikajúca červená kontrolka na palubovke auta. Tak ako môj kamarát, ktorý si túto kontrolku prelepil páskou a potom zaplatil za opravu motora 5-tisíc eur.

„Mal som klienta, ktorému syn povedal: ‚Tato, veď ty sa vôbec neusmievaš.‘ Až vtedy si uvedomil, že musí so sebou niečo spraviť.“

Môžete tlaky, s ktorými sa dnešní muži musia vyrovnávať, pomenovať konkrétnejšie?

Veľmi dôležitá je výchova a rodinné prostredie, v ktorom chlapec vyrastá. Práve tam vznikajú stereotypy a vzorce správania, ktoré som spomínal vyššie. Tlak na výkon a nadmerná kritika namiesto uznania môžu spôsobiť, že muž v dospelosti pociťuje nedostatočnosť svojej hodnoty. Túži po uznaní a úspechu, no nemá vnútorný referenčný bod, ktorý by mu naznačil, čo a koľko je dosť.

Mužov vo veku 20 až 30 rokov často trápi, že nenapĺňajú predstavy rodičov o ideálnej profesii. Buď cítia zlyhanie, alebo sa voči ich predstavám vymedzujú. Nechcú byť ako oni. Nechcú napríklad pracovať tak veľa ako generácia ich rodičov, viac im záleží na tom, aby práca dávala zmysel. Sú medzi nimi aj študenti, aj absolventi škôl. Ak už majú rodiny, nechcú vychovávať deti podľa stereotypov, aké zažili oni. Jeden klient mi opísal situáciu, ako vybuchol a zbil svoje dieťa. „Správal som sa ako môj otec,“ dodal.

Často sa pýtajú: „Kto vlastne som v tomto rýchlo sa meniacom svete?“ Samozrejme, riešia aj financie, bývanie, aj otázku, ako sa dá skĺbiť práca s cestovaním. Moderné technológie im dnes ponúkajú nový benefit – môžu pracovať online a byť na opačnom konci sveta, ako je firma, pre ktorú pracujú.

Ako sú na tom muži po štyridsiatke?

Muži – nielen starší, ale aj mladší – neraz bývajú po niekoľkých rokoch v práci vyčerpaní, až vyhorení. Niektorí by chceli zmeniť profesiu, iní aspoň znížiť pracovné tempo, prejsť na skrátený úväzok alebo odísť na dlhší sabatikal. Čelia však dileme – nedeľa s rodinou verzus biznis. Hľadajú work-life balance, teda rovnováhu medzi časom stráveným v práci a časom, ktorý im ostáva pre rodinu a seba.

„Mužov vo veku 20 až 30 rokov často trápi, že nenapĺňajú predstavy rodičov o ideálnej profesii.“

Spomeniem konkrétny príklad. Mladý programátor nastúpi do technologickej firmy. Je šikovný, darí sa mu a po čase sa vypracuje na manažéra alebo rozbehne vlastné podnikanie. Dosiahne istý sociálny status, kariérny aj finančný úspech. Ale čo ďalej? Zarába síce viac, no práca ho už nebaví. Už v nej nevidí zmysel alebo ju vníma len ako rutinu bez kreativity.

Duševné zdravie ovplyvňujú z hľadiska pracovnej psychológie aj nové technológie. Zamestnávatelia čoraz častejšie zvažujú nahrádzať ľudí efektívnejšou umelou inteligenciou a automatizáciou, čo zvyšuje pocit ohrozenia či úzkosti.

Aké riešenia ponúkate?

Nemám zázračné recepty. Jedna z prvých otázok, ktoré klientom kladiem, je: „Koľko času denne venujete práci?“ Ak povedia, že dvanásť hodín, ale nie sú ochotní zmeniť to, odpovedám, že im neviem pomôcť.

„Niekedy stačí obavy a očakávania len pomenovať a spísať si ich.“

Existuje široké spektrum riešení, samozrejme, v závislosti od reálnych možností konkrétneho človeka. Mal som klienta, ktorému som navrhol riešiť pracovné vyhorenie dlhším pracovným voľnom. Odpovedal, že o tejto možnosti už uvažoval a finančne si to môže dovoliť. Iný klient mi na podobný návrh povedal, že by potom asi musel ísť predávať časopis Nota bene. Jednotný zázračný recept naozaj nejestvuje.

Čo teda môže spraviť muž, ak chce mať viac kontroly nad finančným a pracovným stresom? Aká by mala byť jeho stratégia, aby ho tlak na výkon neodtrhol od rodiny a aby sa udržal v dobrej duševnej pohode?

Je mimoriadne dôležité prekonať strach zo zmeny. Niekedy stačí obavy a očakávania len pomenovať a spísať si ich. Znie to banálne, ale mne to počas pandémie pomohlo. V priebehu mesiaca som prišiel o viaceré zákazky a prežíval som silnú úzkosť – ťažila ma ako batoh na chrbte, ale bola abstraktná. Sadol som si, zobral pero a papier a abstraktný stres sa premenil na konkrétne problémy.

Druhým krokom je nájsť niekoho, kto vám s týmito problémami pomôže. Je to podobné ako pri pokazenej kosačke. Najprv sa opýtate umelej inteligencie alebo suseda, a ak vám neporadia, zavoláte do servisu. Alebo máte dvadsaťročné auto a odkladáte estekáčku, lebo tušíte, že cez ňu neprejdete. Nakoniec na ňu aj tak raz musíte ísť, či už to vyjde, alebo nie. Podobne je to aj s duševným zdravím – problém treba cítiť, prijať a riešiť.

Mnohí muži sú ešte stále odstrihnutí od vnímania vlastného tela a pocitov. A až v dospelosti ich začínajú viac vnímať. Naozaj už je načase zbaviť sa mýtu, že muž musí byť silný, zo žuly a bez zaváhania zdolávať všetky psychické, fyzické, finančné a spoločenské stresy.