Michaela Majcin Dorčíková: Som doma v Európe

Za hranice rodnej krajiny odišla pred 12 rokmi. Študovala v Ženeve, aktuálne žije v Bruseli. Slovensko vníma ako dôležitú súčasť svojej identity, no doma sa cíti všade tam, kde môže rásť a zmysluplne prispievať k rozvoju lepšej spoločnosti. Michaela Majcin Dorčíková je nominantkou prestížneho ocenenia 30 pod 30.

Magazín Forbes ju nominoval v kategórii sociálne inovácie a verejná správa za rok 2025. Tento rebríček sa zameriava na výnimočných mladých ľudí, ktorí svojou kreativitou, inovatívnosťou či vizionárstvom podávajú pomocnú ruku pozitívnym zmenám v rôznych oblastiach.

O štúdiu a živote v cudzine, ale aj o výzvach, ktoré ponúka práca pre OSN, sme sa rozprávali s Michaelou Majcinovou Dorčíkovou, sympatickou mladou ženou, pre ktorú je Európa prirodzeným priestorom na osobný aj profesijný život.

V rozhovore približuje projekty, na ktorých sa ako odborníčka podieľa. Z nadhľadu, ktorý rokmi získala, pripomína aj to, čo Slovensko potrebuje, ak sa má stať atraktívnym miestom pre život mladých ľudí.

Po strednej škole ste odišli študovať do zahraničia. Prečo?

Počas štúdia na bilingválnom gymnáziu sme mali výnimočné podmienky a výbornú jazykovú prípravu. Prírodovedné predmety nás učili aj pedagógovia z Francúzska a Belgicka, ktorí mali k vyučovaniu aj k nám študentom veľmi otvorený prístup. Práve to vo mne prehĺbilo záujem o prírodné vedy a zároveň ma prirodzene nasmerovalo k štúdiu vo francúzštine. Ženevská univerzita bola mojou prvou voľbou, keďže má medzinárodné a silné výskumné zázemie.

Na Ženevskej univerzite ste sa spočiatku venovali biológii. Ako hodnotíte toto štúdium?

Veľmi pozitívne. Od začiatku sa kládol dôraz na analytické myslenie, samostatnosť a priamy kontakt s výskumom. Jednotlivé predmety zvyčajne vyučovalo viacero profesorov. Každý z nich predstavil tú časť látky, ktorej sa sám výskumne venoval.

„Toto prostredie ma formovalo spôsobom, ktorý dodnes ovplyvňuje, ako sa pozerám na vedu a jej miesto v spoločnosti.“

Väčšina zároveň viedla vlastné laboratórium, čo nám umožnilo preniesť si teoretické poznatky priamo do praxe. Už počas bakalárskeho štúdia sme mali možnosť zapojiť sa do laboratórnej práce, čo nám pomohlo lepšie pochopiť, ako to vo vede naozaj funguje. Toto prostredie ma formovalo spôsobom, ktorý dodnes ovplyvňuje, ako sa pozerám na vedu a jej miesto v spoločnosti.

Od biológie bol len krok k neurovedám. Čo vás motivovalo zvoliť si tento relatívne nový odbor?

Neurovedy ma zaujali tým, že spájajú poznatky z rôznych oblastí. Študijný program sa pohyboval na rozhraní prírodných vied, medicíny a psychológie. Myslím si, že vďaka tomuto komplexnému pohľadu – od molekulárnej úrovne až po funkčnú anatómiu a klinické aspekty – vieme lepšie porozumieť tomu, ako funguje nervová sústava a mozog.

Po skončení magisterského štúdia ste si vybrali ďalší náročný študijný program – doktorát v oblasti molekulárnej neurogenetiky. Čo ste skúmali?

V rámci doktorátu som sa venovala výskumu cirkadiánnych rytmov, teda vnútorných biologických hodín, a ich vplyvu na dopaminergné neuróny, ktoré patria medzi najviac postihnuté bunky pri Parkinsonovej chorobe.

Parkinsonova choroba je neurodegeneratívne ochorenie, ktoré zasahuje predovšetkým pohyb – spôsobuje tras, stuhnutosť svalov, spomalenie. Môže však ovplyvniť aj spánok, myslenie či náladu. V jej centre stoja dopaminergné neuróny, ktoré produkujú dopamín, dôležitý neurotransmiter. Práve tieto bunky začínajú v priebehu ochorenia postupne odumierať.

„Zistili sme, že dopaminergné neuróny sú na oxidačný stres náchylnejšie v určitých fázach dňa, čo naznačuje, že biologické hodiny môžu ovplyvniť ich prežitie.“

V mojom výskume sme sa preto pýtali: Existujú určité momenty v priebehu dňa, keď sú tieto bunky náchylnejšie na poškodenie? A ak áno, akú rolu v tom zohrávajú cirkadiánne rytmy?

Pracovali sme s ovocnou muškou (Drosophila melanogaster), ktorá je výborným modelom na genetický aj neurobiologický výskum. Kombinovali sme genetické, molekulárne aj behaviorálne metódy – od fluorescenčného značenia neurónov cez kvantifikáciu stresových markerov až po sledovanie pohybovej aktivity. Zaujímalo nás, či sa dajú niektoré príznaky Parkinsonovej choroby odhaliť ešte predtým, než dôjde k nenávratnému poškodeniu neurónov.

Aké nové poznatky z vášho výskumu vzišli?

Zistili sme, že dopaminergné neuróny sú na oxidačný stres náchylnejšie v určitých fázach dňa, čo naznačuje, že biologické hodiny môžu ovplyvniť ich prežitie. Je to dôležité zistenie, pretože nám môže do budúcna pomôcť lepšie porozumieť tomu, prečo a kedy tieto bunky odumierajú a ako tomu predchádzať.

Tento výskum nám otvoril aj nové otázky o tom, ako časovanie biologických procesov vplýva na zraniteľnosť mozgových buniek. Je to dôležité najmä pri chorobách, ako je Parkinsonova, kde sa spája viacero rizikových faktorov. Naše zistenia naznačujú, že aj narušené cirkadiánne rytmy môžu byť jedným z týchto faktorov.

Popri doktorandskom štúdiu vo Švajčiarsku ste zvládli aj štúdium verejného zdravotníctva vo Veľkej Británii. Ako je možné študovať paralelne dva odbory v dvoch krajinách, navyše také rozdielne?

Pre mňa sa tieto dva odbory vzájomne dopĺňajú. Počas doktorátu som sa venovala základnému výskumu v oblasti neurodegeneratívnych ochorení, čo mi poskytovalo veľmi detailný pohľad do „mikrosveta“. Štúdium verejného zdravotníctva mi, naopak, pomohlo pochopiť „makrosvet“, teda širší kontext zdravotných systémov, prevenciu a to, ako jednotlivé rozhodnutia ovplyvňujú zdravie populácie.

Program na London School of Hygiene and Tropical Medicine bol flexibilný a kvalitne postavený, s možnosťou online štúdia, čiže som dokázala oba typy štúdia skĺbiť. Práve vďaka tejto kombinácii dnes dokážem prepájať vedecké poznatky s praktickými otázkami verejného zdravia a vnímať súvislosti naprieč rôznymi úrovňami systému.

Verejné zdravotníctvo je dosť široký pojem. Čo sa pod ním skrýva?

Na rozdiel od klinickej medicíny, ktorá sa zameriava na jednotlivca, verejné zdravotníctvo sa pozerá na zdravie populácie ako celku.

Zahŕňa prevenciu, skríning, epidemiológiu, plánovanie zdravotných systémov, ale aj prácu s dátami, legislatívu či komunikáciu so širokou verejnosťou. Jeho cieľom je zlepšovať zdravie populácie prostredníctvom efektívnych politík a systémových riešení, napríklad cez vakcinačné programy, včasné záchyty chorôb, zabezpečenie rovnosti v prístupe k liečbe a pod.

Svoje skúsenosti z akademického výskumu aj vedomosti zo zdravotníckeho manažmentu ste zúročili v práci pre OSN. Dnes žijete v Bruseli a pôsobíte ako projektová manažérka v Inštitúte OSN pre vzdelávanie a výskum, ktorý má skratku UNITAR. Venujete sa rozvojovým projektom v zdravotníctve?

V rámci UNITAR-u sa venujem projektom, ktoré pomáhajú verejným inštitúciám lepšie zvládať výzvy v oblasti zdravotníctva, či už ide o zlepšenie prístupu k liekom vyrobeným z krvnej plazmy (iniciatíva Plasma4life), zefektívnenie fungovania systémov zdravotnej starostlivosti, alebo o podporu spolupráce medzi kľúčovými aktérmi.

Každá krajina má svoje špecifiká, ale mnohé výzvy sú spoločné. Našou úlohou je pomôcť im hľadať riešenia, ktoré sú odborné, realizovateľné a zároveň inkluzívne, tak aby na nich participovali najmä tí, ktorých sa najviac týkajú.

„Naším cieľom nie je ‚exportovať‘ existujúce modely, ale pomôcť krajinám nastaviť vlastné, udržateľné a na mieru šité prístupy.“

Vaším hlavným projektom je teda iniciatíva Plasma4life?

Áno, v Plasma4life sa zameriavame na zlepšenie dostupnosti liekov z krvnej plazmy. Táto iniciatíva vedie k zdieľaniu odborných skúseností a k podpore strategického plánovania.

Všetko realizujeme v spolupráci s partnermi, napríklad s ministerstvami, pacientskymi organizáciami, so zdravotníckymi inštitúciami a s regulačnými úradmi. Naším cieľom nie je „exportovať“ existujúce modely, ale pomôcť krajinám nastaviť vlastné, udržateľné a na mieru šité prístupy.

Prečo sa zameriavate práve na darcovstvo krvnej plazmy a na lieky z nej vyrobené?

Lieky vyrobené z krvnej plazmy sú často jedinou dostupnou formou liečby pre ľudí so zriedkavými ochoreniami, ako sú primárne imunodeficiencie, hemofília alebo niektoré neurologické poruchy. Každé z týchto ochorení sa síce vyskytuje v malej časti populácie (menej než 1 z 2 000 ľudí), no spolu tvoria tieto diagnózy výraznú skupinu pacientov, ktorých potreby sú často prehliadané.

Aj preto sa v projekte sústreďujeme na to, ako zlepšiť ich prístup k liekom, ktorých dostupnosť nie je v mnohých krajinách samozrejmosťou. V súlade s princípom OSN leaving no one behind sa snažíme budovať partnerstvá a riešenia, ktoré sú inkluzívne a berú ohľad na potreby aj tých najzraniteľnejších skupín pacientov.

„Ak sa o týchto ochoreniach a liekoch vyrobených z plazmy nehovorí, problém zostáva neviditeľný.“

Popri technických a systémových otázkach kladieme dôraz aj na osvetu, pretože ak sa o týchto ochoreniach a liekoch vyrobených z plazmy nehovorí, problém zostáva neviditeľný. Aj preto si veľmi vážim, že som mohla pôsobiť ako ambasádorka Svetového týždňa pre primárne imunodeficiencie (World PI Week 2025), ktorý podporuje globálne povedomie o týchto diagnózach a spája ľudí z rôznych krajín, aby spoločne presadzovali lepšie riešenia.

Pripravujete v UNITAR-e aj ďalšiu aktivitu?

Pracujem aj na príprave projektu, ktorý sa venuje súvislostiam medzi klimatickými zmenami a výskytom infekčných ochorení – najmä tých, ktoré sú prenášané komármi, ako je napríklad dengue.

Ide o čoraz naliehavejšiu tému, keďže v dôsledku otepľovania a zmeny zrážkových vzorcov sa takéto ochorenia šíria do oblastí, kde sa predtým nevyskytovali, a to vrátane mnohých európskych krajín. Zvyšuje sa tým nielen zdravotné riziko pre populáciu, ale aj tlak na verejné inštitúcie, ktoré nemusia mať kapacitu na efektívnu reakciu.

„Práca mi dáva veľký zmysel, ale nie je jedinou súčasťou mojej identity.“

Zdá sa, že v tridsiatke toho máte profesijne za sebou viac ako niektorí päťdesiatnici. Patríte k typickým workoholikom alebo si nájdete čas na záľuby a oddych?

Práca mi dáva veľký zmysel, ale nie je jedinou súčasťou mojej identity. Dá sa pracovať efektívne, s nasadením a zároveň si uchovať radosť a odstup. Veď práca nemusí byť založená na sebazaprení. Veľmi mi v tom pomáha, keď sa vo voľnom čase môžem venovať tomu, čo mám naozaj rada – veľa čítam, chodím do múzeí, galérií, divadla a opery, so psíkom na prechádzky a s manželom veľmi často cestujeme.

Viete si predstaviť, že by ste sa raz vrátili domov, žili tu a pracovali?

Návrat na Slovensko si viem predstaviť, ak mi to bude dávať zmysel osobne aj profesijne. Mám k Slovensku silný vzťah a vždy mi záležalo na tom, čo sa tu deje. Zároveň verím, že návrat by mal byť cieleným rozhodnutím, ktoré umožní človeku ďalej rásť a byť užitočný.

Slovensko pre mňa vždy bude hlbokou súčasťou toho, kto som, ale doma sa cítim kdekoľvek v Európe – v kultúre, hodnotách aj v každodennom fungovaní.

Prečo podľa vás odchádza z našej krajiny čoraz viac šikovných mladých ľudí? Idú za kvalitnejším vzdelaním do cudziny a často sa už nevrátia. Hovorí sa, že sme zásobárňou mozgov najmä pre Česko.

Myslím si, že mladí ľudia odchádzajú najmä preto, že doma nevidia jasnú víziu a dlhodobé smerovanie krajiny. Chýba im pocit, že sa veci niekam posúvajú a že ich nápady a úsilie môžu mať reálny dosah.

„Mám k Slovensku silný vzťah a vždy mi záležalo na tom, čo sa tu deje.“

Zahraničie často ponúka prostredie, kde sa cení otvorenosť a dôvera. Ak chceme, aby sa Slovensko stalo atraktívnym miestom pre mladých ľudí, potrebujeme zmenu prístupu. Vytvoriť prostredie, kde sa dá pracovať dôstojne, slobodne a so zmysluplným cieľom. Kde sa neberie energia tým, ktorí chcú veci meniť k lepšiemu, ale naopak, kde sú takíto ľudia podporovaní.