Martin Buňo: Keď sa lámu predsudky, vzniká vzájomný rešpekt

Tretí sektor nesie na pleciach veľa – od záchrany starých kultúrnych hodnôt a rozvíjania nových cez pomoc zraniteľným skupinám v oblasti zdravia, vzdelávania, zlepšovania životných podmienok až po ochranu prírody a demokracie. Neobchádza ani potreby „bezproblémovej väčšiny“, ktorú trápi stres, zhon, psychické vyčerpanie a chlad v medziľudských vzťahoch. Komunitný manažér Martin Buňo hovorí, že je dôležité, aby jednotlivci vymieňali svoje potreby a pohodlie za spoločné dobro.

Športové a umelecké kluby, tvorivé voľnočasové centrá, neformálne združenia, charitatívne organizácie, výpomocné komunity atď. Označujú sa aj ako tretí, neziskový či občiansky sektor. S vysokoškolským pedagógom, makroekonómom, bývalým šéfom marketingového oddelenia a aktuálne komunitným a finančným manažérom platformy Bystriny sme otvorili témy, ktoré mnohých zaujímajú, ale chýba im o nich akékoľvek povedomie:

• Ako funguje vzťah medzi občianskym a podnikateľským sektorom?
• Sú občianske organizácie závislé výlučne od donorov a grantov alebo si dokážu aspoň čiastočne na seba zarobiť?
• Čo motivuje odborníkov, aby sa podieľali na občianskych aktivitách?
• Ako na to, keď uvažujete o komunitnom projekte, neformálnej iniciatíve či občianskej kampani, ale neviete, kde začať?

Martin Buňo získal skúsenosti v rôznych častiach sveta – učil deti z marginalizovaných komunít v Indii, absolvoval expedíciu v amazonskom pralese, na Novom Zélande ho inšpiroval vysoký štandard podpory komunít zo strany štátu a samospráv. Neodpustili sme si ani otázky:

• Prečo úspešný človek v dnešnej dobe odíde z biznisu do neziskového sektora?
• Prečo sa na sociálnych sieťach valí toľko hany na mimovládny sektor?
• Môže človek, ktorý svoj život zasvätí práci pre dobro iných, resp. všetkých pracovne vyhorieť?

Prečo sa ľudia zapájajú do komunitných projektov a venujú dobrovoľníckym aktivitám?

Dôvody sú rôzne. Za základné by som označil potrebu niekam patriť, byť užitočný, vplývať na svoje okolie. Mnohých motivujú hodnoty ako solidarita, spravodlivosť či zodpovednosť. Ľudia sa združujú, keď zistia, že spolu dokážu viac – či už ide o záchranu kultúrnej pamiatky, ochranu prírody, podporu menšín, alebo o vznik priestoru pre deti.

Niekto sa zapája do občianskej spoločnosti preto, aby zažil pocit, že jeho činnosť má zmysel. Iného motivuje psychická pohoda – má náročnú prácu alebo mu práca neprináša zmysel, a tak je práca na prospešnej aktivite psychohygienou.

„Neziskový sektor nie je nepriateľ, ale súčasť zdravého a funkčného života spoločnosti.“

Dobrovoľnícke prostredie poskytuje ľuďom aj nové sociálne kontakty. Je to silný faktor najmä v anonymných mestských častiach. Komunita vytvára bezpečný priestor, kde človek môže byť prijatý – patriť tam a rásť.

Do akej miery sa Slováci zaujímajú o dobrovoľníctvo?

Podľa Eurobarometra sa na Slovensku do dobrovoľníckej činnosti pravidelne zapája asi 17 % populácie. Najčastejšie ide o pomoc v komunite a o aktivity v oblasti vzdelávania, kultúry alebo sociálnej pomoci. Mnohí ľudia si spočiatku vôbec neuvedomujú, že sa stávajú súčasťou komunity alebo že nejakú zakladajú.

„Komunita sa rodí vtedy, keď jednotlivci začnú svoje potreby a pohodlie vymieňať za spoločné dobro.“

Veľká časť komunít vzniká nenápadne – z potrieb bežného života. Niekto chce, aby jeho dieťa malo kamarátov, a tak zorganizuje susedské stretnutia. Alebo sa mladá rodina presťahuje do neznámeho prostredia, v ktorom nemá vybudované zázemie, a prirodzene si začne hľadať nové väzby a susedské vzťahy. Vznikne projekt prepájajúci takéto rodiny so staršími susedmi, ktorí vedia mladým postrážiť deti. Komunita sa rodí vtedy, keď jednotlivci začnú svoje potreby a pohodlie vymieňať za spoločné dobro.

Sú občiansky aktívnejší skôr mladší ako starší? Vnímate rozdiely medzi regiónmi?

V mnohých združeniach sú aktívni najmä ľudia do 45 rokov, ale neplatí to vždy. Pravidelne organizujeme komunitné stretnutia, na ktorých sa stretávajú rôzne generácie a veľmi často tam vidieť medzigeneračný dialóg. Na jednom stretnutí som sledoval, ako sa mladý právnik, ktorý vyvíja softvér na slušnejšie online diskusie, zanietene baví s pánom v rokoch, ktorý vedie permakultúrne centrum. „Na prvú“ by sa zdalo, že riešia úplne iný problém, v skutočnosti ich spája silná spoločná hodnota – túžba zlepšiť miesto, kde žijú.

Medzi regiónmi rozdiely určite sú. Každý región má svoje špecifiká – historické, sociálne, politické aj kultúrne. Niektoré štúdie tvrdia, že centrá nezávislej kultúry, ktoré tvoria úžasné komunity, vznikajú len vo veľkých mestách. Na Slovensku fungujú aj v lokalitách s menej ako 10 000 obyvateľmi. To svedčí o tom, že tvorivosť a angažovanosť, ale ani udržateľnosť nie sú viazané na veľkosť mesta, ale na odvahu a schopnosť ľudí spojiť sa.

Ako ste sa dostali k práci v neziskovom sektore?

Na strednej škole v Žiline ma výrazne ovplyvnila učiteľka Mária Erniholdová. Práve ona ma nasmerovala ku kultúre a ukázala mi, že umenie môže byť nástrojom spoločenskej zmeny. Dôležitým miestom pre mňa bola aj Stanica Žilina-Záriečie, prvé centrum nezávislej kultúry na Slovensku. Tam sme organizovali festival, chodili na divadlá, koncerty a premietania. A najmä – učili sme sa byť súčasťou živej komunity.

„Tvorivosť a angažovanosť, ale ani udržateľnosť nie sú viazané na veľkosť mesta, ale na odvahu a schopnosť ľudí spojiť sa.“

Počas štúdia na vysokej škole som odišiel na pár mesiacov do Indie. Pôsobil som na základnej škole plnej dalitských detí, ktoré príslušníci vyšších kást nepovažujú za ľudské bytosti. Volajú ich nedotknuteľní – sú mimo kastového systému a smú robiť len najpodradnejšie práce. Hoci kastový systém je v Indii od roku 1950 oficiálne zrušený, v realite stále existuje a formuje každodenný život.

Škola, ktorú vedú jezuiti, postupne prilákala aj deti z vyšších kást, lebo ponúkala kvalitné vzdelanie, čo je fantastický výsledok. S deckami som trávil všetok čas, ich komunita fungovala ako veľká rodina. Odchádzalo sa mi od nich naozaj ťažko.

Rok ste strávili na Novom Zélande. Aj tam ste sa venovali dobrovoľníckym aktivitám?

Veľmi málo. Túlali sme sa s manželkou po severnom a južnom ostrove, zbierali sme zážitky a skúsenosti, žili v aute. Keď sa nám minuli peniaze, hľadali sme si prácu v miestnych dedinách. Istý čas som pracoval v rybárni so severokórejským utečencom, s Číňanmi, s ľuďmi z Latinskej Ameriky.

Fascinovalo ma, aká obrovská systematická podpora komunít tam existuje. Mestá, samosprávy, ale aj firmy sa starajú o to, aby komunity mali svoj priestor – vytvárajú im neuveriteľne priaznivé podmienky. Som presvedčený, že aj vďaka tomu sa Nový Zéland vždy nachádza na popredných priečkach vo svetovom indexe šťastia.

Aké skúsenosti s komunitným životom ste si priniesli domov?

Po návrate z Nového Zélandu som si viac začal všímať, kde všade okolo nás fungujú drobné, no dôležité komunity a zároveň kde chýbajú. Nemálo slovenských iniciatív funguje len vďaka vytrvalosti jednotlivcov, často bez zázemia či podpory. Zahraničie mi ukázalo, že to ide aj inak. Je dobré vidieť, ako občianska spoločnosť funguje v iných podmienkach, spoznať zahraničné know-how a priniesť si domov inšpirácie.

„Nemálo slovenských iniciatív funguje len vďaka vytrvalosti jednotlivcov, často bez zázemia či podpory. Zahraničie mi ukázalo, že to ide aj inak.“

Zároveň som po návrate začal presadzovať ideu cestovateľského módu v bežnom živote. Keď cestujeme, sme zvedavejší, otvorenejší, ohľaduplnejší. Ak dokážeme byť tolerantní a priateľskí k neznámym kultúram tisíce kilometrov od nás, prečo by sme tak nemohli fungovať aj voči ľuďom odvedľa?

Po škole ste pracovali v podnikateľskom sektore. Kedy ste si uvedomili, že vás to opäť ťahá k neziskovým aktivitám? Predpokladám, že v občianskom združení zarábate menej, ako keď ste sa venovali inováciám a marketingu.

Po návrate zo zahraničia som niekoľko rokov pôsobil v súkromnom aj verejnom sektore. Priznám sa, išiel som do toho vedome – chcel som získať tú skúsenosť, pochopiť fungovanie iných systémov, naučiť sa niečo, čo raz využijem aj inde. Bolo to zaujímavé obdobie, no zároveň som čoraz silnejšie cítil, že ma to ťahá k práci, ktorá sa priamo dotýka ľudí, komunít a spoločenských hodnôt.

Preto som sa pridal k občianskemu združeniu Bystriny, kde pôsobím ako komunitný a finančný manažér. Samozrejme, platy v treťom sektore sa nedajú porovnať so súkromným sektorom, ale vynahradí to zmysel práce. Naša platforma aktuálne podporuje 76 občianskych a neformálnych združení, no spolupracujeme aj s mnohými ďalšími mimo nej.

Všetkým týmto organizáciám poskytujeme podporu – od prepájania a networkingu cez expertných dobrovoľníkov až po školenia, koučing a mentoring. Vydávame aj cestovateľskú ročenku Dobrodruh, kde odporúčame, aké miesta a komunity na Slovensku navštíviť, kde čo treba ochutnať, čo zažiť. Som presvedčený, že cez osobnú skúsenosť a zážitky si budujeme hlboký vzťah k ľuďom, regiónom a našej krajine.

Čo myslíte pod prepájaním a networkingom?

V Bystrinách poznáme desiatky komunít a ich projekty, potreby, výzvy. Vďaka tomu vieme vytvárať užitočné prepojenia – niekedy tematické, inokedy regionálne. Komunity si môžu vymeniť skúsenosti, podeliť sa o to, čo funguje, aj o to, čo zlyhalo. Niekedy sa zo vzájomného „zdieľania“ zrodí spolupráca, ktorá by inak nevznikla.

„Cez osobnú skúsenosť a zážitky si budujeme hlboký vzťah k ľuďom, regiónom a našej krajine.“

Zmysel to má aj v širšom rámci. Prepájame občianske iniciatívy s podnikateľmi, so samosprávami či s akademickými odborníkmi. Pripravujeme medzisektorové stretnutia, kde sa spolu rozprávajú ľudia, ktorí by sa za iných okolností možno ani nestretli. Často práve tam padnú prvé bariéry a predsudky, začne sa dialóg a vznikne niečo nové. Zbližovanie týchto „bublín“ vnímam ako jednu z najdôležitejších vecí, ktoré dnes môžeme robiť.

O aké bariéry a predsudky ide?

Veľa bariér medzi sektormi pramení z predsudkov, ktoré v nás boli, skôr než sme zažili osobnú skúsenosť alebo spoluprácu. Hovorí sa, že vo verejnom sektore neexistujú kvalitní úradníci. Naša skúsenosť z terénu je často úplne opačná – stretávame úradníkov, ktorí sú angažovaní, otvorení spolupráci a ochotní ísť nad rámec svojich povinností. Často ide o ľudí, ktorí vnímajú verejnú službu ako poslanie a napriek obmedzeniam systému hľadajú spôsob, ako prispieť k zmene.

Podobné je to s podnikateľmi. Niektorí ľudia si stále myslia, že ich motivuje len zisk. No realita je často úplne iná. Poznám mnohých podnikateľov a podnikateľky, ktorí nielenže vytvárajú hodnoty a pracovné miesta, ale aj sa aktívne zapájajú do rozvoja svojho okolia. Neziskový sektor podporujú finančne, ale aj expertízou, know-how a ochotou zdieľať svoje skúsenosti. Ich prístup býva praktický, orientovaný na riešenia. Často práve oni vnesú do spolupráce dôležitú dávku realizmu a udržateľnosti.

„Veľa bariér medzi sektormi pramení z predsudkov, ktoré v nás boli, skôr než sme zažili osobnú skúsenosť alebo spoluprácu.“

A ešte treba vziať do úvahy opak – predsudky o neziskovkách.

Áno, aj ľudia z biznisu môžu mať stereotyp o neziskovkách. Niekedy počúvame, že centrá nezávislej kultúry si predstavujú ako priestory pre pár idealistov bez jasných výsledkov. Potom sa však osobne zúčastnia napríklad na našom stretnutí a zistia, že za projektmi stoja profesionálne tímy, ktoré organizujú stovky podujatí ročne – od detských dielní cez seniorské kluby až po verejné diskusie. A že títo ľudia popri všetkom dokážu ešte aj zrekonštruovať rozpadávajúcu sa budovu a premeniť ju na živé komunitné centrum. Takéto stretnutia sú často momentom, keď sa lámu predsudky a vzniká vzájomný rešpekt.

Je teda dôležité prepájať tieto tri svety – občiansky, verejný a súkromný?

Áno. Každý z nich má svoje silné stránky. Keď sa spoja, môže vzniknúť niečo, čo v sociálnych vedách voláme sociálna kohézia, teda spoločenská súdržnosť. Schopnosť spolupracovať, dôverovať si, konať v prospech celku. To je niečo, čo dnes na Slovensku potrebujeme možno viac ako kedykoľvek predtým.

Akú úlohu pri podpore občianskeho sektora hrajú expertní dobrovoľníci?

Obrovskú. Čo expertné dobrovoľníctvo vlastne znamená? Rád to ilustrujem na jednoduchom príklade. Predstavte si právnikov z právnej kancelárie, ktorí sa v rámci dobrovoľníckej činnosti rozhodnú pomôcť natrieť plot napríklad komunitnému centru. Samozrejme, je skvelé, že to robia, no ich skutočný prínos pre komunitu sa násobí, ak zároveň pomôžu centru so zmluvami, s grantovou žiadosťou alebo s konzultáciou pri ochrane osobných údajov. Odborná pomoc má často dlhodobejší dosah a posúva neziskové iniciatívy o úroveň vyššie.

„Mnohí cítia potrebu robiť niečo zmysluplné, čo presahuje rámec ich bežnej práce.“

Expertní dobrovoľníci sú profesionáli, ktorí ponúkajú svoje odborné vedomosti a zručnosti občianskym organizáciám bez nároku na odmenu. Vnímajú to ako službu spoločnosti – spôsob, ako niečo vrátiť.

Ako to funguje v praxi?

V Bystrinách postupne pripravujeme sedem odborných hubov podľa tematickej expertízy – právny, finančný, marketingový, projektový, fundraisingový, environmentálny a hub duševného zdravia. Každý hub má koordinátora, ktorý na základe potreby z terénu osloví konkrétnych dobrovoľníkov. Ak nás osloví organizácia s právnym problémom, koordinátor spustí výzvu v právnom hube. Keď sa ozve právnická kancelária s voľnou kapacitou, prepojíme ju s danou organizáciou.

Podobne to funguje pri finančných otázkach, marketingových stratégiách či nastavení fundraisingu. Niekedy stačí pár hodín konzultácie, inokedy ide o dlhodobejšiu spoluprácu. Vďaka tejto sieti dokážu občianske organizácie rásť, profesionalizovať sa a menej závisieť výlučne od grantov. Expertní dobrovoľníci často získajú nový zmysel svojej práce, a to je kombinácia, ktorá výborne funguje na oboch stranách. Z výskumov vieme, že ak zamestnanci firmy majú prístup k dobrovoľníckej činnosti, sú spokojnejší a ich fluktuácia je omnoho nižšia.

Čo motivuje odborníkov, aby sa podieľali na občianskych aktivitách?

Motivácie expertov sú veľmi podobné tým, ktoré vedú ľudí k zakladaniu alebo podpore komunít. Mnohí cítia potrebu robiť niečo zmysluplné, čo presahuje rámec ich bežnej práce. Niektorí chcú prispieť k pozitívnej zmene vo svojom okolí, iní hľadajú vnútorné naplnenie alebo nové výzvy.

„Ak sa pridá absencia systematickej podpory, veľmi ľahko môže dôjsť k preťaženiu a vyhoreniu.“

Navyše táto práca ich zväčša veľmi baví. Často ide o profesionálov, marketérov, právnikov či dizajnérov, ktorých tvorivosť je v komerčnom prostredí limitovaná biznisovými požiadavkami. V spolupráci s občianskym sektorom môžu rozvíjať nápady slobodnejšie, experimentovať a tvoriť niečo, čo má priamy vplyv na ľudí. Navyše mnohí z nich si uvedomujú, že ich odborné schopnosti sú hodnotné a môžu skutočne pomôcť.

Do neziskového sektora občas prichádzajú ľudia z korporátnych spoločností alebo podnikateľského prostredia, ktorí vo svojej práci vyhoreli a chcú sa venovať niečomu úplne inému. Je to tak aj naopak? Môže vyhorieť človek, ktorý pracuje v neziskovom sektore?

Môže a stáva sa to častejšie, než si myslíme. Práca v neziskovom sektore je síce zmysluplná a napĺňajúca, no zároveň extrémne náročná. Ľudia, ktorí ju robia, do nej dávajú nielen svoj čas a vedomosti, ale aj veľký kus seba. Pracujú s nadšením, často však bez jasne vymedzených hraníc medzi prácou a osobným životom.

Zvlášť v menších organizáciách býva bežné, že jeden človek zastrešuje viacero agend – manažment projektov, komunikáciu, fundraising, administratívu aj organizáciu podujatí. To všetko pod časovým tlakom, s obmedzenými zdrojmi, ale s vysokými očakávaniami. Ak sa k tomu pridá absencia systematickej podpory, veľmi ľahko môže dôjsť k preťaženiu a vyhoreniu.

Stáva sa, že komunitný projekt po čase zanikne, pretože jeho zakladateľ nemá nasledovníka?

Sú prípady, keď sa to stane – najmä pri menších projektoch. Komunitné iniciatívy neraz stoja na silnej vízii a energii jedného človeka. Aktivite hrozí zánik, ak sa táto osoba z projektu stiahne a neexistuje nikto, kto by ju vedel a chcel prevziať.

„Dôverovať si, konať v prospech celku – to je niečo, čo dnes na Slovensku potrebujeme možno viac ako kedykoľvek predtým.“

To nie je len problém nedostatku ľudí, ale najmä absencie vedomého plánovania pokračovania. Jedným z užitočných nástrojov, ktoré v tom pomáhajú, je community canvas, po slovensky komunitné plátno, rámec, ktorý komunite pomáha pomenovať jej víziu, hodnoty, štruktúru, cieľové skupiny aj spôsob komunikácie. Navyše pomáha myslieť aj na personálnu udržateľnosť.

Komunitám vo vašej sieti ponúkate školenia a mentoring. Ako takéto vzdelávanie vyzerá? Viete pomôcť konkrétnymi radami pri zakladaní občianskeho združenia či komunitného projektu?

Organizujeme online aj offline školenia. Venujeme sa udržateľnosti organizácií, strategickému plánovaniu či marketingovej stratégii.

Ak sa na nás obráti niekto, kto chce založiť občianske združenie alebo rozbehnúť komunitný projekt, nezačíname powerpointovou prezentáciou. Namiesto toho sa snažíme najskôr pochopiť kontext – čo daný človek chce, kde pôsobí a akú má motiváciu. Následne ho prepájame s niekým, kto podobnou cestou už prešiel, napríklad s organizáciou, ktorá vykonáva podobnú činnosť.

„Zdieľanie skúsenosti, dobrej praxe, ale aj chýb má obrovský zmysel.“

Sme presvedčení, že zdieľanie skúsenosti, dobrej praxe, ale aj chýb má obrovský zmysel. Okrem toho mu v rámci dobrovoľníckych hubov vieme pomôcť so stanovami, s komunikáciou či s tým, ako napísať žiadosť o grant.

Ako je to s financovaním neziskoviek? Už samotné pomenovanie akosi vylučuje prepojenie so ziskom.

Neziskový sektor nevznikol preto, aby generoval zisk. Jeho cieľom je verejný prospech, spoločenská služba alebo rozvoj komunít. Ale práve preto je dôležité, aby vedel fungovať udržateľne. Osobne som veľkým fanúšikom istej monetizácie, teda potreby rozvíjať podnikavosť v nezisku – nie v zmysle maximalizácie zisku, ale v zmysle vytvárania vlastných zdrojov a znižovania závislosti od grantov a donorov. V zásade platí, že všetko, čo neziskovka vygeneruje, investuje späť do svojej činnosti.

Som presvedčený, že organizácie by mali premýšľať nad tým, ako premeniť svoje aktivity, obsah alebo nápady na čiastočný finančný príjem. Môže ísť o komunitné kaviarne, kurzy, predaj publikácií, prenájom priestorov, workshopy alebo iné služby, ktoré majú hodnotu.

Ak by si neziskovka vedela zabezpečiť len 20 až 30 % rozpočtu vlastnými silami, výrazne to zvýši jej slobodu. Samozrejme, niekedy to jednoducho nie je možné, napríklad pri práci s ťažko chorými deťmi či s marginalizovanými komunitami. Dôležité však je, aby si organizácie pri tom zachovali svoje hodnoty. Udržateľnosť nemá byť na úkor integrity.

„Ak by si neziskovka vedela zabezpečiť len 20 až 30 % rozpočtu vlastnými silami, výrazne to zvýši jej slobodu.“

V súčasnosti sa mimovládne organizácie stretávajú s nepochopením, ba až s nenávisťou na sociálnych sieťach, ako aj s nevôľou štátnych inštitúcií. Ako to vnímate?

Je pravda, že v posledných rokoch sa spoločenské napätie premieta aj do pohľadu na občiansky sektor. Mnohé mimovládky čelia nevôli, podozrievaniu či dokonca systematickému spochybňovaniu svojej práce vrátane našej. Často sme zaraďovaní do ideologických rámcov alebo označovaní za cudzích agentov, čo nemá nič spoločné s realitou. Navyše dnes tu máme aj návrh zákona o mimovládkach, ktorý by sa pokojne mohol volať aj zákon proti angažovanosti občanov.

Myslím si, že úlohou občianskej spoločnosti je dnes okrem iného aj trpezlivo vysvetľovať, čo robíme, prečo to robíme a s akým cieľom. Transparentnosť a otvorená komunikácia sú kľúčové. Len tak sa nám môže dariť zmenšovať priepasť medzi bublinami a ukazovať, že neziskový sektor nie je nepriateľ, ale súčasť zdravého a funkčného života spoločnosti.

Čo by podľa vás zlepšilo náladu v našej spoločnosti?

Viac dôvery – medzi ľuďmi navzájom, ale aj vo vzťahu k inštitúciám. Slovensko dlhodobo patrí medzi krajiny s najnižšou mierou medziľudskej dôvery v Európe. Podľa výskumu inštitútu Dekk z roku 2024 si len necelých 21 % Slovákov myslí, že väčšine ľudí možno dôverovať. To je alarmujúce číslo. A nielen z pohľadu spoločenskej atmosféry – makroštúdie ukazujú, že nárast dôvery o 15 % by mohol zvýšiť HDP krajiny o celé 1 %.

Ja osobne sa snažím byť čo najviac otvorený a dôverovať ľuďom – ísť do spolupráce a bežných denných kontaktov s tým, že tí ľudia to myslia dobre. Nie je to naivita, je to vedomé rozhodnutie. Myslím si, že ak sa nám podarí pestovať tento postoj, postupne sa začne meniť aj spoločenská klíma.